Časť 1.
Interview s Andrejom Kobiakovom o svetovej finančnej kríze
O začínajúcej ekonomickej (finančnej) kríze sa so riaditeľom analytického internetového časopisu RPMonitor, autorom knihy Úpadok impéria dolára, alebo Koniec Pax Americana (ktorú napísal spolu s Michailom Chazinom v roku 2002), predsedom Expertnej rady fondu Ruský podnikateľ ekonómom Andrejom Kobiakovom sa porozprávali novinári Iľja Bražnikov a Iľja Chaskovič. V skrátenej podobe bolo toto interview uverejnené v novinách Rossija a v decembrovom čísle Politického žurnálu. Našim čitateľom ponúkame možnosť sa s interview oboznámiť v plnom znení.
– Andrej Borisovič, mnohých v súčasnosti zaujíma otázka: dotkne sa súčasná kríza iba finančnej sféry? Čitateľov by taktiež zaujímala vaša prognóza toho, ako dlho kríza potrvá a aký bude svet po kríze? Čo sa stane s Ruskom, ako to celé zvládne?
– Táto kríza sa nebude týkať - už teraz sa netýka iba finančnej sféry. Už počas súčasnej etapy krízy existuje množstvo informácií o tom, že kríza prišla aj do reálnej ekonomiky. Stalo by sa to v každom prípade, aj keby kríza bola oveľa slabšia.
Počas posledných niekoľkých desaťročí súčasťou všetkých finančných kríz je aj makroekonomická zložka. Spomeňme si na ázijskú krízu z roku 1997. V globálnom merítku sa možno prejavila menej, ale v regiónoch, v ktorých prebiehala, priviedla k dosť závažnému poklesu aj HDP, aj väčšiny ekonomických ukazovateľov. V tom spočíva špecifikum kríz 20., a teraz už aj 21. storočia.
Na rozdiel od kríz, ktoré opísali Marx a iní klasici – ako napríklad krízy nadvýroby, súčastné krízy v 90% prípadov vzniká vo finančnej sfére, a až potom prechádzajú priamo do reálnej ekonomiky. Teraz žijeme pod nadvládou financií, akoby vo svete obrátenom hore nohami. Marx má také pojmy ako „základňa“ a „nadstavba“. Zdalo by sa, že reálna ekonomika – to je základňa, výroba a financie by mali plniť pomocné funkcie. Často uvádzam svojim študentom nasledovný príklad – analógiu. Predstavte si, že žije existuje človiečik, ktorému začne veľmi silno rásť hlava, až dosiahne hmotnosť niekoľkonásobne prevyšujúcu hmotnosť jeho tela. Predstavte si, aké potom bude preňho ťažké stáť rovno – keď sa jeho hlava len trochu pohne, je jasné, aké budú následky. V podstate práve takéto zmeny prebehli počas posledných desaťročí a v súčasnosti si základňa a nadstavba vymenili miesta. Vyzerá to, že nie pes krúti chvostom, ale chvost psom, pretože chvost – finančná nadstavba – sa stal sebestačným.
Preto bolo od začiatku očividné, že kríza nezasiahne iba finančnú sféru, а keď zoberieme do úvahy, ako dávno nebola kríza, ktorá by sa zrodila v samotnom centre svetových financií – v USA, na ich finančných trhoch, v ich finančnom systéme, – takáto kríza bude nevyhnutne tá najvýraznejšia za posledné storočie, а je celkom možné, že ešte závažnejšia, čo do svojho rozsahu.
– Prvé, na čo sa v tejto súvislosti ihneď poukazuje, je Veľká depresia. Existuje nejaká spojitosť medzi Veľkou depresiou v USA a Druhou svetovou vojnou?
– Priamu spojitosť tu môžem len ťažko nahmatať. Tu by sa dalo trochu zafantazírovať. Napríklad, Amerika sa dostávala z krízy vďaka takzvanému „new deal“, ktorý vyhlásil Roosevelt a Európa sa s krízou vysporadúvala v rámci celkom iných schém. Keynes, ktorého neprávom obviňujú zo socializmu a ktorý žiadnym socialistom v skutočnosti nebol, sa snažil zachrániť západnú spoločnosti pred sebazničením. Všetkým bolo jasné, že za podmienok takejto krízy, (pričom Európa bola v ešte horšej situácii, pretože sa k tomu pridávali aj následky Prvej svetovej vojny, súvisiace s reparáciami a kontribúciami, ktoré vyplácalo Nemecko a krajiny, ktoré prehrali vojnu) bolo jasné, že celý svet sa môže vybrať buď po ceste „hnedého“ projektu, ktorý doslova za pár rokov zdvihol Nemecko „z kolien“ a urobil z krajiny so zničenou ekonomikou mocný štát s rozvinutým priemyslom, alebo po „červenej“ ceste. V ZSSR boli v čase Veľkej depresie grandiózne úspechy, všetkým známe „päťročnice za štyri roky“ atď. Preto prihliadnuc na toto všetko, zrejme ako jediný variant sa javila prestavba samotného systému západného kapitalistického projektu. Môžeme koľko chceme kritizovať Keynesove alebo Rooseveltove kroky, ale iné východisko jednoducho nebolo. V opačnom prípade by sa museli vybrať po jednej z dvoch spomenutých ciest, ktorým sa chceli všemožne vyhnúť.
Má zmysel dávať do súvislosti s týmto všetkým vojnu? Nie je to pre mňa celkom očividné. Je jasné, že vojna pomohla Amerike sa definitívne dostať z toho depresívneho stavu, ale či sa vedome snažila túto vojnu vyprovokovať...
– …а čo Pearl Harbor?
– Áno, isté, ale vojna vtedy už začala. Pearl Harbor bol spôsob ako vtiahnuť Ameriku do už prebiehajúcej vojny. To, či vojna vôbec bola nevyhnutná, pokiaľ ide o Veľkú depresiu, odpoveď na túto otázku, opakujem, nie je jasná. Ale existuje iná úroveň súvislostí.
Existujú napríklad Kondratievove cykly. Nikolaj Kondratiev bol slávny ruský ekonóm, ktorý sa, mimochodom, stal obeťou „čistiek“ a tragicky zahynul. Ale jeho práce sa zachovali, vďaka Josephovi Schumpeterovi sa preslávili, а potom sa okľukou znovu vrátili do Ruska. Vo svete existuje početné spoločenstvo, ktoré vyznáva názory Nikolaja Kondratieva.
Objavil takzvané „veľké vlny ekonomickej konjunktúry“, ktoré sa ešte nazývajú „polstoročné cykly“. Obyčajné malé ekonomické cykly sa dajú vysvetliť prostredníctvom nazhromaždenia kapitálu, prostredníctvom nadinvestovania do konkrétnych odvetví výroby, najčastejšie prostredníctvom klasickej schémy krízy nadvýroby. Ale veľmi rýchlo sa vstrebávajú, reč je o krízach, ktoré zaberajú v priemere päť rokov. Sú jasné aj príčiny ich vzniku, aj to, ako s nimi treba bojovať.
Kondratiev nám však ukázal iné cykly. Tieto cykly majú periodicitu 50 rokov. Táto otázka má dokonca do istej miery mystický charakter. Ale existujú aj vedecké pokusy ju zodpovedať. Jedna z nich je spojená s predpokladom, že tu ide o striedanie technologických zriadení – mení sa zloženie základnej skupiny inovácií, ktoré determinujú prebiehajúci výrobný program, teda práve ony determinujú hromadný dopyt na veľmi dlhé obdobie, а na druhej strane ukazujú sa byť natoľko významné, že na seba naväzujú obrovské množstvo pomocných odvetví. A tento rastový potenciál musí vystačiť, povedzme, na 25 rokov, a potom začína klesajúcu fáza tohto procesu. Sú to principiálne dôležité inovácie, napríklad motor s vnútorným spaľovaním, parný stroj atď. Existuje názor, že posledná vojna súvisela s počítačovými technológiami, s mobilným spojením, s mikročipmi, teda používaním mikročipov všade, kde sa dá. Išlo zrejme aj o virtuálnu ekonomiku na internete, elektronický banking, elektronický obchod atď. Musí to však byť naozaj taká inovácia, ktorá na seba naväzuje veľmi závažné zmeny aj v štruktúre dopytu spoločnosti, aj v štruktúre jej základných odvetví výroby aj využívaných konštrukčných materiálov, používaných technológií atď.
Napríklad, taký motor s vnútorným spaľovaním. Vyžiadal si zmenu štruktúry palivovo-energetického balansu, pretože dovtedy ropa v takom rozsahu jednoducho nebola potrebná. Začal byť potrebný syntetický kaučuk – začala byť nevyhnutná reakcia polymerizácia. Tu všetko, ako sa hovorí, so všetkým súvisí. Žiadny prírodný kaučuk by nepostačil na výrobu pneumatík a plášťov. Montáž na bežiacom páse, určitá úroveň veľmi úzko špecializovanej deľby práce si vyžiadala zmenu systému vzdelávania – vznik špecializovaného vzdelávania, objavenie sa úzko špecializovaných robotníkov atď. Objavenie sa tohto nového cyklu na báze motoru s vnútorným spaľovaním zmenilo štruktúru ťažby surovín. Navyše, vzniklo benzínové odvetvie, а rozbehol sa chemický priemysel, využívajúci ďalšie látky, vznikajúce pri spracovaní ropy.
Aj Kondratiev, keď písal svoje práce počas 20-tých rokov, predpovedal Veľkú depresiu, poukážuc na to, že ekonomika vstupuje do klesajúcej fázy cyklu. A teraz máme dočinenia s prechodom do klesajúcej fázy ďalšieho v poradí Kondratievovho cyklu.
– Niektorí výskumníci si všimli, že na Kondratievove cykly sa viažu nielen na ekonomické procesy.
– Áno, na túto cyklickosť sa dá pozrieť aj z hľadiska širšej korelácie – zobrať do úvahy všetky spoločenské kataklizmy, revolúcie. V skutočnosti neexistuje a ani nemôže existovať jednoznačný výklad Kondratievovych cyklov. Je to čosi, čo sa nedá overiť prostredníctvom experimentu a navyše potrebný čas na pozorovanie je prakticky celý ľudský život, prinajmenšom produktívny vek. Preto je jasné, že samotné tieto výskumy do väčšej miery majú hypotetický charakter. Existujú rôzne vysvetlenia, a takí na slovo vzatí odborníci 20. storočia ako Fernand Braudel z francúzskej školy Annales alebo v súčasnosti Immanuel Wallerstein hlásajú tú istú teóriu Kondratieva, ale pozerajú sa na ňu už v historickom kontexte.
– Ak vychádzame z toho, že sa výsledkom depresie stala vojna, mali by sme očakávať znovu nejaké kataklizmy rovnakého rozsahu?
– Po prvé, bolo to až na konci depresie, ktorá bola v 1930-tých rokoch, a my sa zatiaľ nachádzame v začiatočnom štádiu. Preto v každom prípade, to nebude čoskoro. Okrem toho, dokonca aj samotný Kondratiev hovorí, že ani jeden cyklus sa presne neopakuje, každý raz prebieha v nejakej novej podobe, preto iba vychádzajúc z tohto predpokladu sa nedá predpovedať vojnu. Tým viac, že cykly, to nie je veštenie z kávy, je to jednoducho nástroj, ktorý nám môže napovedať väčšiu alebo menšiu pravdepodobnosť nejakých udalostí alebo nejakých tendencií. Kondratievova teória vĺn nie je iba alarmizmus – obsahuje v sebe aj zdroj optimizmu. Po depresii má predsa nastať nový rast. Inak povedané, príde ďalšia vlna ekonomického rozvoja, ale v takom prípade by sa mala vytvoriť na základe nejakej skupiny inovácií. Otázka znie: akých inovácií?
– Čo tak nanotechnológie?
– Už sa začína diskutovať o týchto problematikách, možno to budú nejaké biotechnológie, možno to bude medicína, áno, možno nanotechnológie, teda nové konštrukčné materiály s vopred zadanými vlastnosťami, génové inžinierstvo atď. Odhadnúť vopred o akú skupinu základných technológií pôjde v nasledujúcom „veľkom cykle“ je dôležité preto, aby sme danú oblasť začali urýchlene vyvíjať už teraz, aby sme sa stali jedným z lídrov novej „vlny“.
Reagan na začiatku 80-tých rokov vyťahoval americkú ekonomiku ako barón Prášil sám seba za vlasy z močiara spolu s koňom. Využil na to militarizáciu ekonomiky. Obrovský vojenský rozpočet, všemožné rozhovory o kozmických vojnách, Strategická obraná iniciatíva, atď. Bol to dosť cynický a, úprimne povedané, pochybný ťah. Je však treba uznať, že s jeho pomocou sa Amerike podarilo urobiť skok v oblasti elektroniky, nových komunikačných prostriedkov atď. Existuje určité pokušenie vytiahnuť ekonomiku aj dnes s pomocou tých istých vojenských technológií. Vojensko-priemyselný sektor, podľa niektorých konšpiračných verzií, periodicky likviduje staré zásoby zbraní (vyvolávajúc vojny) nato, aby dostal nové objednávky zbraní. Je to pre nich ešte aj spôsob ako zbohatnúť. Ale v podstate to môže poslúžiť aj ako makroekonomický nástroj.
Je pravdepodobné, že nás teraz čaká veľká nezamestnanosť… Už začala rásť! Ešte v septembri mi môj známy, ktorý pracuje v reklame, hovoril, že im o tretinu pokleslo množstvo objednávok. Tento trh sa jednoducho scvrkáva neskutočnou rýchlosťou. Už sa začalo prepúšťať v mnohých novinách a časopisoch, na televíziách, pretože odchádzajú zadávatelia reklamy. Už sa objavujú nezamestnaní novinári, ani nehovoriac o finančných analytikoch. Tí to schytali ako prví. V ďalšej fáze budeme svedkami prepúšťania vysoko plateného personálu strednej úrovne riadenia. Počas posledného roka títo ľudia dostávali veľmi dobré platy. Známa výskumná a consultingová spoločnosť McKinsey, napríklad, tu, v Rusku, platila odborníkom dokonca viac ako v USA. Mali platy na úrovni 10-15 tisíc eur mesačne – a táto vrstva už pozostávala z desaťtisícov a možno aj státisícov osôb. Títo ľudia buď prídu o prácu, alebo ich požiadajú, aby sa uskromnili – zmierili sa s platmi 3 tisíc euro, kým kríza nepominie.
Ale títo ľudia si zvykli žiť vychádzajúc z 15-tich tisíc. To znamená, že si zobrali aj tomu zodpovedajúce hypotéky. Také hypotéky znamenali zodpovedajúce veľkosti bytov. U nás sa, na rozdiel od Spojených štátov, nedá založiť byt, za ktorý ešte nie je splatená hypotéka, aby sme si zobrali novú pôžičku. Aké môžu byť splátky za byty s takou rozlohou? Žiadne 3 tisícky eur mesačne už neumožnia ich splácať. To znamená, že je nevyhnutný default hypotekárnych úverov. Ale banky predsa nehnuteľnosti tiež nepotrebujú, pretože budú klesať na cene, takže ich budú predávať. A tým ešte viac urýchlia pokles cien nehnuteľností. V dôsledku toho nevyhnutne dôjde ku kríze v stavebníctve. Existuje taktiež obrovské množstvo nedostavaného a nepredaného bývania. Teraz developerské a stavebné spoločnosti už v rade prípadov ponúkajú 30-percentné zľavy. Nenápadne ponúkajú dosť veľké zľavy, aby sa zbavili týchto bytov. Už existujú informácie, že za týždeň v strednej triede bývanie lacnie o 5%. Vieme, že počas posledných piatich rokov sa minimálne 40% bytov kupovalo s investičnými zámermi. Ľudia čakali na ak akýsi vrcholný bod. Ak začne klesanie cien, všetky tieto byty sa budú ponúkať na predaj. Je to ako v horiacom divadle: všetci naraz sa vrhajú k východu z horiacej sály a začína tlačenica. Pretože všetci vedia: buď vyjdeš ako prvý alebo nevyjdeš už nikdy. Prirodzene, sami „zhodia“ trh ešte viac. To znamená, že prišiel koniec developerov, pretože v poslednom čase stavali navyše na úver. Mnohé developerské spoločnosti nemajú splatené úvery za miliardy dolárov. Čím budú uhrádzať úvery za podmienok poklesu dopytu? Budú prepúšťať robotníkov, ktorí prevažne boli gastarbeiteri. A to už je pálčivý sociálny problém, ľudia si totiž potom robotu už nenájdu. Bude treba zorganizovať ich transport naspäť do domoviny a ak nie, nevyhnutne nás čaká nárast pouličnej kriminality.
– Je to potenciál tej istej „oranžovej hrozby“?
– Nie, zdá a mi, že to nie je „oranžová“ hrozba. Nie je známe, aké to bude mať následky. Nasledovať bude reťazová reakcia. Zoberme si celú sféru služieb, moskovský biznis. Tento sektor v Moskve obzvlášť prekvitá. Otvorilo sa obrovské množstvo reštaurácií, kaviarní, ale v piatok večer sa nikam nedalo dostať – vždy praskali po švíkoch. Všade boli tabuľky „obsadené“. Teraz uvidíme, ako sa začnú zatvárať, ako začnú prepúšťať personál atď. To je ekonomika - všetko v nej so všetkým súvisí. Potom, v ďalšej etape, vysvitne, že táto prvá úroveň je najviac nadbytočná, а potom, keď tisícky ľudí stratia zdroje príjmov alebo vôbec úplne prídu o prácu, zníži sa aj kúpyschopný dopyt. To znamená, že sa bude menej kupovať oblečenia, ľudia prejdú z delikates na jednoduchšiu stravu. Dopyt na takéto výrobky tiež začína klesať. Potom začne pokles dopytu na automobily, pretože tých je ľahšie sa vzdať. Tomuto sa hovorí vír recesie. Teraz sú v šoku naši metalurgovia, pretože v priebehu posledných mesiacov si Čína nekúpila ani tonu ocele.
– V Číne je hádam tiež kríza?
– Kríza nie je v Číne, ale v Spojených štátoch. Čína do veľkej miery potrebovala oceľ kvôli USA, sama má síce mohutný metalurgický priemysel, ale keďže vyrábali množstvo produktov, ktoré potom od nich kupovali Spojené štáty, nestačila im vlastná oceľ a preto ju kupovali od Ruska. Teraz však Čína prestala od nás kupovať oceľ. Amerika totiž prakticky zamrazila všetky tieto zahraničné dodávky. V Číne preto už väčšina tovární „stojí“, sú tam samé mnohomiliónové straty, každý týždeň. Iba počas novembra v Číne skrachovalo 50 tisíc malých a stredných podnikov.
Okrem toho existujú indexy, ktoré opisujú cenu prenájmu lodí na prevážanie veľkých nákladov – tankerov, lodí na prepravu suchého nákladu. Ceny prenájmu poklesli o 90% (!) od apríla. To znamená, že dopyt na prepravu klesol! Pretože klesol cieľový dopyt. Je to strašná vec, pred tým bol trh veľmi vyťažený. Ceny sa nadhadzovali. Teraz poklesli desaťnásobne a môžeme si domyslieť, čo to znamená.
Dobre na túto tému hovorí Alexander Nikolajevič Anisimov: je treba sa pozerať na reálne ukazovatele. Všetky manipulácie s číslami, so štatistikami – je treba ich dlho skúmať, kým človek príde na to, čo sa tam skutočne deje. Začala recesia v USA teraz, alebo pred rokom? To závisí od toho, ako zrátame infláciu, pretože HDP sa počíta v aktuálnych cenách, а až potom sa určuje deflátor. Akú infláciu človek vypočíta, také makroekonomické ukazovatele dostane. Ak znížite infláciu, dostanete vysoké tempo rastu. V našej knihe, ktorú sme napísali spolu s Chazinom, sme už v roku 2001 začali rozprávať o manipulácií s využitím takzvaných hedonických indexov (hedonic price index). Predpokladajme, že počítač za rok zdražel, ale narástla mu veľkosť pamäte, má lepší výkon, lepšiu grafickú kartu atď. Z toho vyplýva, vychádzajúc z logiky používania hedonistických indexov, ak to prepočítame na jednotku výkonnosti, nedošlo k zvýšeniu ceny, ale k jej zníženiu. Je tu však veľké zavádzanie: veď ak používaš počítač ako písací stroj, v skutočnosti ti môže byť ukradnuté, aký má výkon. Keď sa na tento zlepšený výkonnejší počítať viaže aj nový výkonnejší Windows, ktorý si vyžaduje stále viac a viac zdrojov, nepracuje sa ti kvôli tomu rýchlejšie. Každý rok v USA dynamiku rastu čoraz viac a viac odvetví začínajú vypočítavať podľa týchto hedonistických indexov cien. Napríklad medicínske služby atď. Narastá cena služieb zubára, a vám hovoria, že v skutočnosti služby zlacneli – lebo vraj sú teraz efektívnejšie prostriedky proti bolesti, stomatologické kreslo je teraz ergonomickejšie...
Anisimov má pravdu. Pozrime sa na reálne ukazovatele, obzvlášť na tie, kde existuje veľmi vysoká úroveň korelácie s reálnou dynamikou HDP. Preprava tovarov predstavuje jeden z takýchto korelačných ukazovateľov. Kým štatistický úrad počíta, kým maskuje realitu, kým sa dopátrame toho, ako je to naozaj, to ešte potrvá, a preprava – to je reálny indikátor. A tento indikátor ukazuje, že situácia je v skutočnosti už veľmi zlá a zrejme budúci rok budeme musieť čeliť recesii veľmi veľkého rozsahu.
– Je známe, že v USA už v roku 2005 začala kríza platov. Už vtedy tam začali hovoriť o kríze.
– To sa dá interpretovať rôzne, ale ak máme hovoriť o ukazovateľoch reálnej výšky platov v Spojených štátoch, svoje maximum platy dosiahli v roku 1968. Odvtedy úroveň reálneho platu v USA už iba klesá. Také lokálne alebo stredne dlhé minimum dosiahol približne okolo rokov 1991–1993. Počas boomu 90-tých rokov plat skutočne stúpal, ale nedostal sa na úroveň 1968, zostal stále približne o 25% nižšie, а teraz sa obrátil opäť smerom nadol. Inak povedané, reálny priemerný plat v USA je približne o tretinu nižší, čo do svojej kúpyschopnosti, než aká bola v roku 1968. Vtedy bol skutočný „zlatý vek“ Spojených štátov. Preto doteraz velebia Kennedyho - v ich vedomí zostal ako pomník. Úroveň daní z príjmu v USA na začiatku 60-tých rokov bola ohromujúca. Škála daní bola, pravdaže, progresívna. Prirodzene, nie plochá – taký bordel ako u nás nebol nikde. Ale stúpajúca: čím viac zarábaš, tým viac dávaš štátu. Bol to „reálny socializmus“. Posúďte sami: váš súkromný zisk, prevyšujúci 1 milión dolárov ročne, bol zdaňovaný podľa sadzby 87,5%, a ak to bolo viac ako 2 milióny – 92,5%. Teda z každého ďalšieho dolára, ktorý ste si zarobili po zarobení druhého milióna za rok, vám ponechávali 7,5 centov а 92,5 centa smerovalo do Federálneho rozpočtu USA. V tom čase boli vysoké dane aj na zisk korporácií. Ale zato v tom istom čase sa objavilo sociálne trhové hospodárstvo, „kapitalizmus s ľudskou tvárou“ – bezplatné vzdelanie, zdravotníctvo, vytvorenie rýchlej Záchrannej služby. Záchranka, mimochodom, bol vynález Sovietskeho zväzu – na Západe neexistovala. K tomu si pridajte ešte odbory. V tom čase nebola postindustriálna ekonomika, ale industriálna, preto odbory zahŕňali väčšiu časť zamestnancov v Spojených štátoch. Takto človek, ktorý prišiel o prácu, v období krízy okrem podpory od štátu dostával extra podporu ešte aj od odborov. To aj bol American Dream – stelesnený amerických sen, keď muž mohol pracovať sám, žena nemusela pracovať, bolo možné splodiť aj štyri deti, mať dve autá, obrovský dom, všetky deti dávať do súkromných škôl.
Táto úroveň je dávno nedosiahnuteľná. Mnohí ľudia v USA počas 90-tých rokov museli pracovať v troch zamestnaniach, aby dokázala zabezpečiť rodinu. Povedzme, predstaviteľ strednej triedy dve hodiny pred začiatkom hlavnej práce bol nútený umývať dlážku v nejakej kancelárii alebo v obchodnom dome, a po robote si zo dve hodinky privyrábať ako barman počas „špičky“, keď si bežný barman sám nevystačí so záplavou klientov. Podľa slov amerického ekonóma Alexa Bayera, ktorý mi to rozprával, to bola typická situácia. A to aj pritom, že ženy začali pracovať a zarábať, ale ani ich platy úplne nedokázali kompenzovať tie straty, ku ktorým došlo celkovo. Preto rodinný zisk klesá. A tento proces sa začal už dávno. Čo ho kompenzovalo v poslednom čase? Počas posledných rokov Američania prestali šetriť peniaze. Je to krajina, ktorá aj dovtedy žila z úverových mechanizmov, ale počas posledného desaťročia poklesla norma osobných úspor, teda pomer osobných úspor a príjmov. Stala sa z neho záporná hodnota. Počas posledných rokov je to mínus 1,5%. Ľuďom sa darí míňať viac, ako zarábajú а to, čo si ušetria je z hľadiska makroekonomickej analýzy, zdroj pre investície. Existuje fond utrácania a existuje fond sporenia. Ak je krajina uzavretá, je to jediný zdroj investícií, dokonca vrátane investícii na zachovanie existujúceho výrobného potenciálu prostredníctvom amortizácie. Už dávno to nemajú. Už pol druha desaťročia žijú v podmienkach úplnej závislosti od injekcií medzinárodného kapitálu. Všetko to, čo si neušetria sami, nekonečné napchávanie brucha, – to všetko im kompenzuje ostatné ľudstvo, ktoré naďalej považuje dolár za spoľahlivý investičný nástroj. Dovtedy, kým si budeme kupovať tieto dlhy, aj budú žiť nad svoje možnosti.
Dnes medzinárodná deľba práce vyzerá nasledovne. Čína – to je svetová továreň, а Amerika, to je svetový žalúdok. A export, ktorý poskytujú Spojené štáty sú cenné papiere, ktoré vyvážajú výmenou za reálne tovary, ktoré sa teraz vyrábajú výlučne v Číne. Čo sú to „americké džínsy“? Pojem zostal, ale americké džínsy už neexistujú posledných desať rokov. Posledná fabrika Levi Strauss, ktorá šila džínsy v USA, bola zatvorená v roku 1998. všetky tieto džínsy sú teraz indickej, indonézskej, vietnamskej, čínskej – akejkoľvek výroby. Američania už nešijú ani len spodné prádlo. Tretina HDP USA sú finančné služby.
zdroj: http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=614&c=Andrej_Kobiakov__Vtahuje_nas_vir_recesie_
04 februára 2009
Sergej Chelemendik: Amerika zachráni Európu – ako vždy
1. časť - ironická
Prúd vedomia namiesto predslovu
Prečo vojny v Európe budú?
Pretože ich chcú a pripravujú. Pričom plánovači, ktorí to chcú, svoje plány prevažne realizujú. Takže vojnám v Európe sa nedá vyhnúť.
Kto chce, kto sa odvažuje chcieť vojny v mierumilovnej, jemnej, dobrej a kultúrne uvoľnenej Európe? Veď demokraciu iba čo vybudovali! Takmer všade a hlavne v Albánsku!
Chcieť sa odvažujú mnohí. Najviac sa chcú odvážiť Spojené štáty. Načo sú Američanom vojny v Európe? Kvôli čomu?
Kvôli všetkému. Aby si zachránili svoju americkú kožu – na úkor tej európskej.
A čo, vari tak už nebolo? Bolo! A koľkokrát – prsty na rukách ti nevystačia, môžeš začať počítať aj na nohách.
O dvoch razoch, zdá sa, vedia všetci, ale o koľkých vedia nie všetci?
Vari naozaj nemôžu byť tí, čo sú USA, bez vojny v Európe? Veď tam majú svojich hlavných spojencov, veľké trhy s tovarom, výrobné kapacity?
Príčiny budúcich vojen v Európe
Hlavným zdrojom – teda generátorom mnohých iných vojen - je tvorivosť Spojených štátov nad nešťastným svetom. Podobne orangután zo slávnej poviedky holil postaršiu lady.
Centrom globálnej tvorivosti USA je americký dolár, zelený papierik, ktorý sa stal hlavným tovarom, aký Amerika dokáže vyrábať. Na tomto papieriku je všetko priamo a čestne napísané.
„My, prezidenti Spojených štátov, veselí chlapci, figliari, vtipkári a agitátori bez veľkých okolkov podpisujeme tieto papieriky.
A vy, ľudia sveta, postavte sa na chvíľu a zostaňte stáť.
Vy, slobodní, presnejšie postupne nami od všetkého oslobodení, budete veselo, tanečným krokom a so smiechom na perách nám prinášať svoje haraburdie.
A odchádzať budete s balíčkami nami podpísaného papieru, unavení, ale spokojní. Šťastní to prostáčikovia! Nabrali zeleného papieru – a srdcia im idú od radosti vyskočiť z hrude.
Akí milí, naivní a čistí ste vy, naši. Nám veru nie je dané, aby sme sa len tak tešili!“
Vojna v Európe sa v USA považuje za najefektívnejšie východisko z dočasných ťažkostí, súvisiacich s tým, že svet Ameriku nechápe. Aby toto pochopenie od sveta dosiahli, Spojené štáty určite začnú vojny práve v Európe.
Pretože v Európe je hlavná masa tých, čo nerozumejú, ktorým je nutné opäť všetko vysvetliť.
Svet, vrátane Európy, si myslí, že USA si od sveta požičali peniaze a chystajú sa ich vrátiť.
„Preboha, prosím vás, samozrejme, že nie naraz. Niekedy nabudúce, veď sme predsa ľudia, počkáme, u nás v Odese všetci tak dlho vracajú. Presnejšie, dlho nevracajú. Čakajú, pokým ataman Grigoriev obsadí mesto – aby sa mohli vrátiť lacné peniaze, ktoré nakreslil on, ataman!“
Takto uvažujú nielen v Odese, takto rozmýšľajú mnohí ľudia v našom svete – a práve v tom spočíva absolútne nepochopenie Ameriky, ktoré bolestne zasiahne samotné ego Yankeeov.
Takéto bolestné nepochopenie môže napraviť iba vojna a iba v Európe – tým viac, že na iných miestach vojny už dávno sú.
Yankeeovia sú čestní a už dávno hovoria: „Dolár, to sú naše peniaze a váš problém“. V anglickom originále to znie: American dollar is our money and your problem. A nehovoria to len tak. Pretože peniaze celého sveta sú ich, americké. Nezáleží na tom, či sú to doláre, funty alebo eurá.
Alebo ako to tam tí Japonci nazvali svoje doláre? Nuž, ale to už je taká ich japonská svojráznosť.
Alebo ako sa všetci Rusi svojimi rubľami tasili. Vraj, že oni majú drevené, z prírodného materiálu. Ale aj ich ruble sú dolárové.
A všetky tie kurzové hry typu „šuch sem, šuch tam, príjemne je všetkým nám“ – sú iba PR pre celkom jednoduchých podvedených. Podvedení hrajú na kurzoch – menia šupky zo slnečnicových semienok za zemiakové šupy. Sú nadmieru spokojní. Všetci v kravatách, hoci sa potia. Aké potešenie!
Peniaze celého sveta sú ich, teda americké, ale problémy celého sveta – tie sú svetové. Hoci Spojených štátov sa tiež trošíčku dotýkajú, vyvolávajú totiž dočasné ťažkosti, a nové vojny robia krajne nevyhnutnými. Najmä v Európe. Spojené štáty ešte nikdy nikomu nevrátili nijaký dlh. Ale o tom nikomu ani slova – to je tajomstvo. Amerike všetci dávajú na dlh a toto strašné tajomstvo nepoznajú!
Spojené štáty si myslia, že im dlhuje celý svet, lebo s ich pomocou sa tento svet zmenil na obrovské Las Vegas a odrazu bolo všetkým veselo. A za radosť treba platiť. Sveta sa stal jedný veľkým kasínom, alebo, ako hovoria barabari v Rusku, lochotronom (podfukom).
USA robia v tomto kasíne krupiéra. Jediného krupiéra.
Aby návštevníkom pripomenuli jednoduchú pravdu – v kasíne sa nedá vyhrať, - Yankeeovia nahromadili celé haldy zbraní a vyzbrojili nimi húf žoldnierov. Yankeeovia nebudú nikdy nikomu vracať dlhy. Dokonca ani vtedy, ak bude niekto žiadať. Na návštevu k dotieravým chamtivým krikľúňom je pohodlnejšie poslať lietadlovú loď a potom vystaviť účet za služby, ktoré im táto loď preukázala.
Dočasné ťažkosti USA sa delia na dve nerovné časti.
Prvá časť obsahuje otázku: ako sa dá pekne a slušne vysvetliť svetu, že naspäť nikto nič nedostane.
Že americký skrachovanec je živý a zdravý, ozbrojený až po zuby a čierny kaviár zapíja šampanským.
Dlh však nevráti – z objektívnych príčin.
Vysvetliť sa to dá, existuje na to milión spôsobov. Napríklad, je tu celý Hollywood, ktorý už „povolali do zbrane“.
Vysvetliť sa to podarí veľmi pekne, svet bude srdcervúco nariekať zo súcitu k Amerike a vrhať sa za vreckovkami. Aby si obete krízy v USA mali čím utierať nosy.
Zato druhá časť je naozaj ťažká a hlavná.
Yankeeovia pekne všetkým všetko vysvetlia, v tom sú geniálni.
Veľa razy povedia približne toto: naši drahí priatelia, vinou nedorozumenia ste celé desiatky rokov k nám zvážali svoj majetok a mysleli si, že je váš a u nás len jednoducho leží a znásobuje sa.
Priatelia, vy ste nás jednoducho nepochopili: bol váš a teraz je náš. Je náš a zmizol. Napríklad Rusi dokonca sami hovoria: (Где наша не пропадала! Везде пропадала и будет пропадать.) Zmizlo, tak zmizlo. Risk je zisk. Vždy mizlo a bude miznúť.
A že účty na vaše mená sú v našich bankách? Veď banky už nie sú. Teda niektoré ešte zostali, ale v zásade už nie sú. Banky.
Privatizovalo ich naše ministerstvo obrany, ktoré bude platiť účty, vychádzajúc pritom zo svojich možností.
A vôbec, onedlho aj tak zo zemského povrchu všetko zmetie uragán zlovestného teroru. Aj veže budú znova poškodené, aj bielym antraxovým práškom prepudrujú každého druhého občana USA.
Čoskoro bude katastrofa. Bude mor, bude hrôza. A vy, ničomníci, vy tu idete spomínať nejaké peniaze. Budete šťastní, ak si zachránite svoju kožu.
Ale po celom tomto vysvetlení, USA a spolu s nimi zvyšný odľahlý a nechápavý svet sa ocitnú pred jedinou otázkou: ako teraz ďalej?
Naši priatelia za oceánom sa pre svoje dočasné ťažkosti vyhlásili za skrachovancov, všetkým poodpúšťali svoje drobné dlhy a s entuziazmom začali vyrábať nový kvas (kvasený nápoj z chleba) na starom skysnutom droždí.
Namiesto skrachovaného doláru, zavádzajú niečo na spôsob „amera“, alebo „pesoláru“ či „eurodolu“. A znova všetkých pozývajú – len nám noste ďalej, ako nosíte vždy. Pozývajú a dosť hrozivo pritom cvendžia raketami a delami.
Yankeeovia sú dobrí tanečníci, cvendžiace doplnky im v tanci neprekážajú.
Yankeeovia opäť pozvú svet zatancovať si tango.
Všetko je navonok pekné, logické, otázka však zostane. Iba jediná, zato veľmi veľká.
Opäť všetci všetko odnesú do amerického lochotronu, teda do toho istého kasína, zotaveného z ťažkých otrasov?
Veď môžu aj neodniesť! Veď môžu sa aj uraziť, všetci tí nedorozumením prigniavení! Ktorí nie sú Amerika.
A ak neodnesú, svet sa zrúti. Presnejšie, zrúti sa Amerika a spolu s ňou aj ostatné bezvýznamné detaily.
Zrúti sa určite, tak teda oplatí sa na to všetko čakať? Neoplatí. Tak preto je potrebná vojna v Európe. Lebo iba ona rieši obidve časti amerických dočasných ťažkostí.
A na pozadí takejto vojny sa bankrot USA vysvetľuje ľahko, elegantne, so zápalom – skúsenosti sú tu nahromadené naozaj bohaté.
Nie je to tak dávno, čo takmer úplne vygumovali z povrchu zemského skoro celé Nemecko – zato Nemci potom dostali do daru Marshallov plán veľký a mohutný.
Ak by nevygumovali, ak by sa po Drážďanoch neprehnala ohňová smršť silnejšia než v Hirošime, aj Marshallov plán by sa podaril akýsi dengľavý, nepresvedčivý. Tak teda sláva tvorivému plameňu!
Veď v čom je najväčšie čaro – vojna sa obvykle raz skončí. Prichádza vytúžený mier a lochotron sa spúšťa znova s novými klientmi. Tými, čo poriadne nestihli ani pochovať, ani oplakať svojich predchodcov .
Ako pekne to všetko vyzerá, chutne, priam chrumkavo. Ale samé to nepríde.
Amerika bude musieť znova pripravovať vojny v Európe – tým sa už veľmi dlho zaoberajú najlepšie mozgy v zámorí. Mimochodom, takmer do jedného bývalí Európania. Chcú si vychutnať muky svojich bývalých vlastí.
Mojou epištolárnou úlohou je porozprávať o príprave nových vojen v Európe všetkým, pre koho to bude zaujímavé.
Ak niečo vynechám, nech doplnia iní.
Porozprávať bez emócií, jasne a jednoducho. To nech si v Iráne vykrikujú, že Amerika je veľký satan. Ja si to nemyslím. Sú to obyčajní ľudia, utrápení fastfudom aj fitnesom súčasne. A najmä psychiatrami.
Yankeeovia sú ľudia ako všetci a dovoľujú si len toľko, koľko im dovoľujú iní. Ak Európa Amerike dovoľuje vojny v Európe, na koho sa potom treba hnevať? A na čo?
Ale porozprávať treba aj tak, pretože žiada sa vedieť, čo bude ďalej.
Pokračovanie nabudúce
zdroj: http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=613&c=Sergej_Chelemendik_Amerika_zachrani_Europu_ako_vzdy
14 januára 2009
Michail Chazin : Skutočné príčiny svetovej finančnej krízy Časť - 2.
Ukážeme si aj ďalšie prvky prípravy svetovej finančnej krízy (na príklade Ruska):
Nato je potrebné pochopiť nasledovné: všimli ste si, kde Rusko po celé tie roky držalo 90% prostriedkov, získaných z predaja ropy za vysoké ceny? Kde sa nachádzali peniaze stabilizačného (rezervného) fondu Ruska?
Správne – v USA. Tieto peniaze Rusko nadobudlo v dôsledku počínania USA v zastúpení majiteľov Federálneho rezervného fondu (FRS) a podľa správnosti Rusko ich vôbec nemalo využívať. Očividné je, že hlavné tu nebolo to, že všetci vedeli ako sa zachovať „správne“, ale to, že vláda Ruska mala a má iba jednu možnosť – bez námietok spraviť to, čo majitelia FRS potrebujú aby spravilo. Prečo je to tak – to je samostatná téma.
Pamätáte sa, ako ruskí politici a „experti“ niekoľko rokov vysvetľovali, že okamžite minúť ropné peniaze na potreby Ruska nesmieme, pretože by to spôsobilo „príšernú“ infláciu? Je treba niekoľko rokov porozmýšľať, ako ich minúť, určiť prezidentské programy, priority a až potom sa bude dať veľmi opatrne vyberať peniaze z USA a míňať ich.
Prečo USA mohli desaťročia míňať trilióny nekrytých dolárov na svoj konzumný život a nikdy to nevyvolalo „príšernú“ infláciu – to nám „experti“ nevysvetľovali.
Pravdaže, ako mohlo „expertov“ napadnúť, že ak by sme neprežierali tieto peniaze, ale investovali ich do budovania továrni a fabrík, ktoré by vyrábali tovary, teda napĺňali trh s tovarmi, žiadna zvláštna inflácia by v Rusku nevznikla. To bola pre „expertov“ príliš zložitá úloha, uvedomiť si to. Jednoduchšie je hovoriť, čo nám kážu: o nebezpečenstvách „príšernej“ inflácie, ktorá sa vytvorí v dôsledku „pumpovania“ peňazí do ekonomiky Ruska. Bola predsa treba plniť úlohu, reálny zmysel ktorej „experti“ nechápali – vysvetliť, prečo Rusko uschováva v USA všetky peniaze zarobené vďaka vysokým cenám ropy.
Keď minulý rok Rusko začalo míňať peniaze na prezidentské programy, povedal som svojim kamarátom: „A je to tu, priatelia, už nebude treba dlho čakať: Rusku už dovolili utrácať peniaze.“
No a keď v auguste tohto roku začali klesať ceny ropy, začalo byť jasné, že úloha ich udržania na vysokej úrovni bola splnená a teraz začnú hlavné udalosti na virtuálnom akciovom trhu.
Pokračujme ďalej o tom, ako prebiehala príprava na kontrolovaný pád v Rusku.
Pre budúcu realizáciu úspešného skúpenia dôležitých aktív bolo dôležité, aby veľké zaujímavé podniky nenazhromaždili do chvíle pádu trhov značné peňažné zásoby v objemoch, ktoré by im mohli pomôcť udržať sa na vode počas toho časového obdobia, v ktorom sa má dokončiť „kontrolovaný pád“.
Možný mechanizmus vytvorenia takýchto skrytých zdrojov pre podniky by mohol byť prostredníctvom neplatenia daní, prostredníctvom uschovávania peňazí v hotovosti.
Ak si spomínate, od roku 2000 a obzvlášť od roku 2003, sa v Rusku začal „neľútostný“ boj s oligarchami, ktorí neplatili dane. Vystrašili ich tak, že niektorí oligarchovia dali prísne pokyny svojim finančníkom platiť všetky dane, dokonca v tých prípadoch, keď situácia v účtovníctve reálne umožňuje dvojitý výklad toho, či je treba platiť daň v konkrétnom prípade. Tie extra zisky, ktoré sa mohli vytvoriť v ropných spoločnostiach vďaka vysokým cenám ropy, boli odčerpávané s pomocou nepriamych a ďalších daní. Spoločnostiam ponechávali nie viac ako 20% zisku, aby mali začo ťažiť ropu a iba trochu tučnieť. Preto zabezpečenie prísnej kontroly odvádzania daní predstavovalo mimoriadne dôležitú úlohu. Bolo nevyhnutné ich zozbierať podľa možnosti čo najviac.
A kam išli tieto vyzbierané dane (okrem financovania výdavkov z rozpočtu)? Správne – do USA ako súčasť rozličných rezervných a iných fondov. Takisto tam smeroval v rozličnej podobe aj obrovský každoročný prebytok rozpočtu.
Posledné tri roky v Rusku taktiež prebiehal veľmi krutý zápas s uschovávaním peňazí v hotovosti. Zabíjali sa tak dva strategické zajace. Prvý – nikto nevytvorí príliš veľké zásoby hotovosti, ktoré by mohli zabezpečiť to, aby jeho biznis „nezomrel“ počas krízy а druhý – tých 11-12%, ktoré tvorila hotovosť – tieto obrovské sumy zarábali znovu tí, ktorí mali právo ich zarábať.
Na jednej strane sa dá tvrdiť, že zápas o dane - to je to, čo robí akýkoľvek civilizovaný štát a nie je to prvok prípravy na „kontrolovaný pád“. Áno, je to tak, ale je treba si všimnúť, že za podmienok, ktoré boli v Rusku, keď na začiatku tohto desaťročia sa po prvý raz od roku 1991 začal plniť štátny rozpočet, sa tento zápas začal prakticky v tom istom čase ako začali rásť ceny ropy. Je treba si všimnúť aj formy tohto zápasu: zvolenú ukážkovú obeť (Chodorkovskij), jej spojitosť so silnými tohto sveta a hlavný objekt zápasu – spoločnosti oligarchov. Taktiež je treba sa pozrieť, kam smerovali peniaze, získané v dôsledku tohto zápasu (fondový trh USA, hypotekárne listiny bánk USA atď.). Všetko to umožňuje dospieť k záveru, ktorý bol spravený.
Potom vo svete nastal dlho očakávaný deň – začala sa kríza.
Ako bola spravená diera v likvidite aj západných aj ruských bánk nemá zmysel rozprávať, aj tak to všetci vedia.
Mávnutím čarovného prútika (ktorý je sami viete v koho rukách) sa prestala kupovať kovové výrobky, klesli ceny ropy, prudko niekoľkonásobne poklesla kapitalizácia spoločností, banky začali rušiť úvery, zastavilo sa hypotekárne a prakticky akékoľvek úverovanie. Oligarchovia začali chápať, že už nie sú tak celkom oligarchovia.
Teraz trochu o tom, ako sa dá vysvetliť vlastenecká rétorika a vlastenecké procesy v Rusku a zároveň bezvýhradná ovládateľnosť ruskej vlády pokiaľ ide o otázky dodržiavania pravidiel a nariadení z „riadiacej centrály“. Tu je nutné priznať nasledovné: bohužiaľ, na rozvoji vlasteneckých procesov počas posledných rokov nie je žiadna zvláštna zásluha obyvateľstva ani vlády Ruska. Ako človeku je mi, pravdaže, príjemné, že sa to všetko deje, ale tu vidíme jednoducho realizáciu jedného z prvkov plánu prípravy na novú konfiguráciu pokrízového sveta. Plánu vytvorenia jedného z nových pólov mnohopólového sveta.
Prebieha stmeľovanie ruského národa, а z dôvodu historických a národnostných špecifík národa Ruska, najlepšie a najefektívnejšie sa dá stmeliť na základe vlastenectva. Pretože iné varianty v Rusku nefungujú. Preto sa počas posledných rokov veľmi dobre a efektívne ukazuje dvojtvárosť Západu, jeho dvojité štandardy atď. Netreba tu veľa rozprávať, všetci aj tak vedia nakoľko efektívne je podávaná obyvateľstvu reálna informácia o tom, čo predstavuje Západ v morálnej oblasti.
Stmeľovanie ďalšej časti národa – úradníkov a oligarchov Ruska prebieha podľa iného scenára. Amerika zrazu z ničoho nič začína robiť hlúpe, strategicky pre ňu škodlivé chyby: zatýkať ruských úradníkov a oligarchov, verne pracujúcich pre americké záujmy. Niektorým z nich sa dokonca zakazuje vstup, do USA, Francúzska, atď.
V dôsledku sa prudko mení svetonázor ruských úradníkov. Dovtedy si mysleli, že za to, že budú čestne slúžiť záujmom USA, rozkrádať krajinu a ničiť jej ekonomiku, budú adekvátne ohodnotení za oceánom, že pre nich (úradníkov) USA sú ten pravý hlavný domov, že po zavŕšení svojej misie v Rusku odcestujú na Západ a pokojne budú využívať to, čo nakradli. Tým viac, že rodiny väčšiny z nich už aj tak boli poslané do Ameriky. А tu sa zrazu všetko v ich predstave o svete otočí hore nohami. Ukáže sa, že Amerika ich vyhadzuje ako použité výrobky z gumy, určené na zabránenie nechcenému tehotenstvu.
Američania jednoducho nemali právo sa takto zachovať vo vzťahu k ruským úradníkom, dokonca ani keby ukradli časť zlatých zásob USA, ktoré sa skladujú vo Forte Knox. Nikto okrem tejto generácie úradníkov neničil Rusko lepšie a efektívnejšie. Žiadna vojna sa nedala porovnať s výsledkami ich činnosti. А tu zrazu z ničoho nič USA udrelo do svojej „piatej kolóny“ v Rusku.
Ak berieme do úvahy toto všetko, ako teda vyzerá správanie vlády Ruska? Z pohľadu vystrašených a vykoľajených úradníkov a oligarchov - ideálne. Rusko nikoho nikdy nikomu nevydá. Staré kozácke heslo: „Kto prekročí Don, toho nikomu nedáme!“ stále funguje. Z Ukrajiny uteká do Ruska bývalý minister vnútorných vecí Belokoň a bývalý vedúci Štátneho výboru pre veci prezidenta Ukrajiny Bakaj. Juščenko prská sliny, žiadajúc, aby boli vydaní, ale Rusko ich nikomu nevydá a dokonca ani Amerika s tým nemôže nič urobiť. Takých príkladov existujú desiatky.
Všetko to sú znakové signály znakové signály pre úradníkov. USA svojich vydávajú, ale Rusko svojich nikomu nedá.
Všetci ihneď pochopili, že hlavné je dodržiavať pravidlá hry: kradnúť v menšom rozsahu ako pred tým a čo-to robiť pre štát – a už si v bezpečí, si svoj. Keď štát začína neľútostne bojovať s oligarchami kvôli neplateniu daní, ale zároveň pokojne menuje gubernátorov, ktorí kradli vždy a naďalej kradnú po nástupe do novej funkcie – to nie je náhoda. Je to prvok operácie, ktorej cieľom je stmeľovanie spoločenstva úradníkov a oligarchov. Úradníci sa začínajú cítiť ochránení a v bezpečí práve v tomto štáte a ich drvivá väčšina prestáva pracovať v prospech iných štátov. Tak isto oligarchovia. Štát zase začína lobovať a hájiť záujmy svojich podnikateľov na svetových trhov, pomáhať realizovať expanziu ruského biznisu v Európe, v USA a iných regiónoch.
Dá sa o tom veľa hovoriť, uviesť veľa príkladov toho, že z Ruska sa chystajú spraviť jeden z nových dostatočne silných pólov nanovo prekonfigurovaného sveta, ktorý bude vytvorený v priebehu najbližšieho roka alebo dvoch.
Ale dovtedy sa ešte udeje rad dôležitých udalostí, pričom takých udalostí, ktoré sa budú závažne týkať nás všetkých.
Teraz, ako sme už povedali, plným prúdom prebieha proces, ktorý môžeme pomenovať povedzme „kontrolovaný pád“.
Zrútil sa fondový trh, vznikli obrovské problémy s predajom produkcie v hutníckych, automobilových, stavebných, chemických a iných spoločnostiach. Nemá zmysel vymenúvať všetky tie problémy, ktoré vznikli – takýchto udalostí sú plné spravodajstvá.
Ale sú tu zaujímavé zvláštnosti: fondové trhy sa zrútili okamžite (v priebehu 1-2 dní) a okamžite sa prepadli o také veľké hodnoty, aby mohli spôsobiť závažné, prakticky smrteľné diery v likvidite podnikov a bánk.
Pričom banky boli prvé terče. Napríklad, ruské banky si chceli uľahčiť život a preto nemali príliš v láske úverovanie reálneho výrobného sektoru. Oveľa zaujímavejšie bolo pre nich bez akéhokoľvek bolehlavu hrať na fondovom trhu s časovo neviazanými peniazmi klientov. V Rusku virtuálny fondový trh počas posledných rokov rástol „presvedčivo“ a rýchlo. A tu zrazu počas jedného dňa sa prepadol o tretinu. V preklade do obyčajného jazyka – banky stratili tretinu tých peňazí svojich klientov, s ktorými hrali na trhu. Predať akcie za nové, nižšie ceny, by znamenalo spečatiť svoj rozsudok – prísť o obrovské sumy a pripraviť sa o nádej, že je to iba náhodný pád a o týždeň ceny vyrastú a všetko sa normalizuje. Všetci začali čakať, kedy sa ceny vrátia. A ony ktovie prečo o týždeň spadli ešte o tretinu. Objemy strát sa stali katastrofickými (v súčasnosti ceny na virtuálnych fondových trhoch v Rusku poklesli už takmer 5-násobne).
V dôsledku toho banky začali mať obrovské diery v bilanciách, nemôžu dať nikomu úver, keďže nemajú peniaze. Západné banky kvôli problémom vo svojich krajinách začínajú rušiť úvery, poskytnuté ruským bankám a spoločnostiam, čo katastroficky zhoršuje situáciu.
V najväčších ruských spoločnostiach prudko klesá kapitalizácia, s ktorou sa počítalo vychádzajúc z cien akcií spoločností na virtuálnom fondovom trhu. To predstavuje ešte jeden dôvod, vďaka ktorému západné banky začali automaticky požadovať zrušenie časti úverov а ratingové agentúry začali znižovať ratingy týchto spoločností. Od ratingu a veľkosti kapitalizácie závisí aj objem úverov. V prípade zníženia týchto ukazovateľov dochádza k takmer automatickému zrušeniu časti úverov a mizne možnosť pre spoločnosti zobrať si ešte kdekoľvek nové úvery, aby sa udržala počas ťažkých časov.
Skrátka, pre banky a veľké spoločnosti, ktoré sú závislé na úveroch, nastala apokalyptická situácia.
Keď už sme pritom, v tom ekonomickom modeli sveta, ktorý bol vybudovaný počas posledných desaťročí, bez úverov nemohol fungovať ani jeden veľký podnik, ani jedna banka. O to viac, že dostupnosť úverových zdrojov na Západe bola proste ohromujúca a úverové sadzby jednoducho sladké pre biznis. Ale celá tá sladkosť okamžite mizne, ako náhle od podniku alebo banky začínajú požadovať predčasné vrátenie úveru. Pričom príčiny sú veľmi „objektívne“, uvedené v úverovej zmluve – „pokles kapitalizácie spoločnosti o 10 %“. Ako vieme, kapitalizácia poklesla všetkým. V Rusku 5 a viac násobne, а na Západe o 30-50 a viac percent.
Ozaj, nepripomína vám to to, ako začala kríza roku 1929 – Veľká depresia? Vtedy tiež v súlade s podmienkami úverov na kúpu akcií, kreditor mal právo žiadať, aby dlžník vrátil úver v priebehu 24 hodín (takzvaná maržová pôžička). Takéto požiadavky boli naraz a nečakane vydvihnuté a dlžníci boli nútení súrne predávať akcie, čo vyvolalo okamžitý pád trhu akcií.
Ak táto schéma výborne zafungovala počas 30-tých rokov, prečo by sa s istými modifikáciami nedala použiť dnes? To sa aj deje.
Teraz vzniká nevyhnutnosť vyriešiť úlohu skúpenia za babku najzaujímavejších a najziskovejších podnikov. Ako sa to dá urobiť? Jednoducho prísť k majiteľovi a ponúknuť mu nejakú dostatočne smiešnu sumu za jeho biznis? Najpravdepodobnejšie pošle takéhoto návštevníka kade ľahšie, dokonca aj keď bude na tom on a jeho biznis veľmi zle. Bude sa snažiť nejako prečkať ťažké časy, bude sa brániť pred súdnymi žalobami zo strany veriteľov, naťahovať súdne procesy (reálne sa dajú natiahnuť na 2-3 roky).
To nie je tá cesta, ktorá by mohla vyhovovať „riadiacej centrále“, majiteľom FRS.
Aj napriek svojej sile (aj intelektuálnej, aj finančnej), FRS nemá dostatočné zdroje, aby mohol viesť tisícky zložitých súdnych procesov s ľuďmi, brániacimi všetkými možnými prostriedkami svoj biznis. Aj faktor času tu zohráva veľmi dôležitú úlohu. Celá operácia musí byť dokončená v priebehu určitého, nie príliš dlhého časového obdobia, pretože po dovŕšení fázy skupovania nastane ďalšia, nemenej dôležitá etapa. Ale o tej trochu neskôr.
Ako sa teda dajú skúpiť podniky a celé odvetvia biznisu tak, aby aj ceny boli prijateľné, aj sa to dalo spraviť v čo najkratšom čase?
Veľmi jednoducho: je treba, aby štát začal zachraňovať „topiacich sa“ oligarchov, ich banky, ich spoločnosti. Štát ponúkne úvery „na záchranu“ spoločností strategicky dôležitých pre štát. Napríklad v Rusku je to do 4,5 miliárd dolárov na spoločnosť.
Oligarcha bude stáť pred ťažkou voľbou:
– buď bankrot spoločnosti začne už teraz, keď nikto nedáva úvery, keď produkcia nejde na odbyt a výdavky na údržbu spoločnosti (tovární, vysokých pecí atď.) sú dokonca aj za podmienok zastavenia výroby obrovské a o 2-3 mesiace jednoducho definitívne „skonzumujú“ spoločnosť,
– alebo si zobrať úver od štátu a pokúsiť sa udržať, tým viac, že všetci „analytici“ a „experti“ hovoria, že na jar sa situácia začne zlepšovať, všetko sa vráti do normálu a oligarcha, ktorý začal pochybovať o tom, že je oligarcha, sa znovu stane ozajstným oligarchom, ako to ešte bolo v júli 2008.
Pravda, podmienky získania úveru sú trocha tvrdé a dosť sa podobajú na vzdanie sa podniku v prospech tretej strany. Ale však dúfame, že sa to zlepší. Všetko prejde ako zlý sen a znovu to bude také ako pred tým: lacné peniaze (úvery), rastúci virtuálny fondový trh, svet sa kúpe v dolároch, odbyt produkcie stále stúpa. A veď aj úver si beriem od rodného štátu s jeho priateľsky naladenými a dobre známymi predajnými úradníkmi. Keby niečo, za úplatok pomôžu predĺžiť úvery na taký čas, na aký bude treba, aby sa všetko vo svete vrátilo do normálu. To keby takýto úver ponúkali tvrdí podnikatelia, to by bolo mimoriadne nebezpečné. Fakticky, zobrať si úver za takých podmienok by znamenalo dobrovoľne odovzdať biznis do rúk tým, ktorí úver poskytujú.
Ale finta je tu v tom, že keď všetci, kto treba, si zoberú úvery a pritom podpíšu tvrdé záruky vrátenia úverov, vtedy to s financiami začne byť naozaj zlé. Keď nastane čas vracať úvery, reálne ich nebudú mať z čoho vrátiť. Ceny akcií ešte viac klesnú, ceny ropy tiež klesnú tak na 20 dolárov za barel, trhy odbytu produktov budú nulové. Takto dojde ku globálnemu prerozdeleniu majetku, ktoré predstavuje jeden z hlavných cieľov etapy, ktorú som pomenoval „kontrolovaný pád“. Pravdaže, najprv biznis prejde do rúk štátu (úradníci nečakane zaujmú tvrdú pozíciu vo vzťahu k oligarchom - ktože by niečo namietal proti príkazu tých, nesplniť príkaz ktorých je podobné smrti), no a potom biznis prejde od štátu k tým, komu má.
Teraz o silnom doláre
Dolár bude „silný“ po celý čas dovtedy, kým oligarchovia a iné spoločnosti budú musieť vracať úvery poskytnuté v dolároch. „Silný“ dolár je vrátiť oveľa ťažšie, a tiež ho bude ťažšie skúpiť v množstve potrebnom na uhradenie úveru za „mierne devalvované“ ruble a za „silne devalvované“ hrivny. Situácia pre Rusko a Ukrajinu je v tomto zmysle taká istá, ako prakticky pre akýkoľvek iný štát (napríklad, v auguste-októbri mexické peso kleslo vo vzťahu k doláru o viac ako 30%, euro kleslo voči doláru o 25% atď.) Je to obrovský, dokonca „vražedný“ pád za podmienok, keď rentabilita väčšiny podnikov tvorí 10-15%, a neexistuje možnosť si zobrať ďalšie úvery, aby sa dalo prečkať ťažké časy. Takto sa dodatočne poisťuje to, že úvery, ktoré si oligarchovia vezmú od štátu, nedokážu vrátiť.
Okrem toho, dolár bude „silný“ dovtedy, kým týmto „silným“ dolárom nezaplatia tým podnikateľom, ktorým podniky štát nevezme, ale od ktorých ich kúpi. Nájdu sa aj takí. Týka sa to ľudí, ktorí majú síce menší biznis, ale tiež veľmi zaujímavý a ziskový. Keď takýmto podnikateľom začne byť úplne zle a budú na hranici úplnej straty svojho biznisu, ponúknu im slušnú sumu - navyše v „silných“ dolároch. Vtedy prirodzene s radosťou pristanú na to, aby svoj biznis predali.
Keď sa tieto dve etapy uskutočnia, nastane najzaujímavejšia a naozaj nebezpečná etapa.
Ešte raz by som rád obrátil vašu pozornosť na to, že toto všetko píšem pre jednoduchých ľudí s celkom malými úsporami, malých a stredných podnikateľov, ktorí si našetrili 100000 až 2000000 dolárov čestnou alebo relatívne čestnou a nepochybne usilovnou prácou. Globálne procesy, ktoré sa teraz dejú, môžu zanechať ničivé následky na výsledkoch ich práce. Aby sa tak nestalo je treba pochopiť, čo sa v skutočnosti deje vo svete a čo sa bude diať ďalej. Ak budete poznať reálny stav vecí, ľahšie včas urobíte to správne rozhodnutie a ušetríte výsledky svojej dlhoročnej práce.
Prebieha globálne prerozdeľovanie majetku, vzniká nová konfigurácia sveta s novými centrami sily. Hoci hlavným cieľom prerozdelenia sú tie najväčšie spoločnosti, banky a podniky a vôbec nie malí a strední podnikatelia, úder zasiahne všetkých a je treba sa pred ním uchrániť, stihnúť sa mu vyhnúť alebo ho aspoň závažne oslabiť.
Aký postoj treba zaujať k tejto kríze? Je ťažké nato odpovedať jednoznačne. Myslím si však, že sa určite netreba škodoradostne tešiť, že mnohí oligarchovia zmiznú zo zoznamov Forbes navždy. To je normálne, jednoducho silnejší a inteligentnejší dravci „zjedia“ slabších a menej inteligentných.
Mimochodom, o inteligencii svedčí aspoň jeden nepriamy príklad. V zozname časopisu Forbes je veľa miliardárov z Ruska:
– Deripaska - 28 miliárd dolárov;
– Mardašev – 24 miliárd dolárov;
– Abramovič – 24 miliardy dolárov atď.
Ale na svetovom zozname Forbes chýbajú takí bankári ako Rockefeller a Rothschild - prvý má dokopy iba približne 800 miliónov dolárov а druhý cca 750 miliónov dolárov. Ani miliardu nemajú. Hoci, podľa mojich odhadov, každý z nich reálne „váži“ 9-10 triliónov dolárov. Takto šikovne sa prezentovať – to je najlepší ukazovateľ ich inteligencie. Tvária sa, že nemajú ani na to, aby boli miliardári.
Tak si porovnajte IQ Rothschilda a Rockefellera na jednej strane a ruských oligarchov na strane druhej. A to pritom naši oligarchovia majú IQ oveľa vyššie, než drvivá väčšina ľudí. No ukazuje sa, že sú ľudia, ktorí sú mnohonásobne múdrejší ako oni, čo mimochodom aj je vidieť vďaka momentálne prebiehajúcej svetovej kríze.
Pokračujme v našom rozprávaní o tom, čo sa stane keď skončí prerozdeľovania majetkov.
Ďalej nastane nevyhnutné – default (krach) dolára. To je neodvratné za akéhokoľvek rozvoja udalostí, keďže nadvýroba dolára Federálnym rezervným systémom predstavuje veľmi inteligentnú, obrovskú svojimi rozmermi a rozsahom, ale predsa len pyramídu. Táto pyramída odslúžila svoje, priniesla svojim tvorcom a organizátorom jej výstavby rozprávkové zisky a zachovať ju na jednej strane je nemožné, na druhej ani nemá význam. Je treba prejsť na novú schému zarábania peňazí, na nové brettonwoodske dohody.
Prechod na nový svetový systém bez zrieknutia sa predchádzajúcej svetovej valuty – dolára - je nemožný.
Vo svete neexistuje toľko tovarov a reálnych aktív, koľko bolo vytlačených dolárov. Celkové množstvo dolárov, pustených do obehu je tak desaťkrát väčšie, ako celková hodnota reálnych aktív.
Neexistuje ani jeden variant vývoja udalostí, za ktorého by sa Amerika mohla vyhnúť defaultu dolára.
Preto default a zrieknutie sa dolára sa odohrá počas najbližších mesiacov, nech si rozliční „experti“, „analytici“, atď. hovoria, čo chcú.
Celá otázka spočíva v tom, ako sa to udeje, keďže je to veľmi závažná udalosť a veľmi nebezpečná pre všetkých, vrátane organizátorov dolárovej pyramídy. Mnohí ktorí prídu o peniaze sa totiž začnú zamýšľať, čo sa to vlastne udialo, ako a kam zmizli ich úspory a kto za to môže. Najsilnejší ťah za účelom vyriešenia tohto problému a zabezpečenia si pre seba bezpečného variantu je realizácia defaultu prostredníctvom „veľkej krvi“.
Myslím, že bude zorganizovaná obrovská „mimoriadna udalosť“ svetového merítka so státisícami mŕtvych. Pričom úder zasiahne územie USA alebo Izrael. Menej pravdepodobný je úder do Západnej Európy. Možnože zároveň s USA a Izraelom, ale nie zvlášť. Úderom iba do Západnej Európy je oveľa ťažšie spôsobiť krach dolára. Úder bude zasadený najpravdepodobnejšie s použitím jadrových zbraní alebo „špinavých“ bômb, pretože sú potrebné státisíce obetí a rádioaktívne zamorenie nemalých území (čosi na spôsob 11. septembra 2001 s jeho tromi tisíckami mŕtvych sa nehodí, to je na default príliš málo).
Zdá sa mi, že Rusko a Ukrajina sa na tento účel nehodia, pretože ak by aj Rusko a Ukrajina plus ešte nejaká krajina aj boli kompletne zlikvidované, so všetkým obyvateľstvom, krach dolára to nevyvolá. Američania a Európania sa po začutí tejto správy (o zničení Ruska a/alebo Ukrajiny) zachvejú, povedia, - „aká hrôza“ a... pokojne pôjdu piť ďalej svoje pivo.
Kto a ako zasadí úder?
Myslím si, že za týmto účelom budú použité jadrové zbrane Pakistanu, ako jedinej moslimskej krajiny, ktorá vlastní jadrové zbrane. Práve za týmto účelom bol zosadený z funkcie v auguste 2008 silný prezident Mušarraf (mimochodom zosadzovaný bol s aktívnou pomocou USA), niekoľko mesiacov pred tým bola zabitá Benazir Bhutto (tiež bola silnou vodkyňou, z pod kontroly ktorej jadrové zbrane sa nemohli dostať). K moci bol privedený Zardari – manžel zosnulej B. Bhutto. To je pekný vtáčik. Pred rokom sa závažne liečil u psychiatra. Je to vskutku koloritná postava - kým bola Bhutto premiérkou Pakistanu, podarilo sa mu dvakrát tak namočiť do akýchsi korupčných škandálov, že dokonca ani jeho manželke premiérke sa nepodarilo ho z toho dostať a raz dokonca sedel vo väzení. Ideálny vodca krajiny na to, aby sa jadrové zbrane mohli dostať k teroristom, alebo aby ich akože tajne mohli „kúpiť“ alebo „ukradnúť“ Iránci a použiť na údery proti USA alebo Izraelu.
Pripomínam, že Zardariho postavili na čelo Pakistanu práve USA čosi vyše dvoch mesiacov dozadu. Mimochodom, teraz USA robia všetko preto, aby v Pakistane vyvolali závažné antiamerické nálady. Zoberme si už len také každotýždenné útoky amerických vzdušných síl na pakistanské dediny na hranici s Afganistanom, údajne v rámci prenasledovania Talibov. Každý raz zahynie 20-40 ľudí, prevažne ženy a deti. Alebo ak sa pozrieme na nedávne zverejnené tajné nariadenie Georga Busha z júla 2008 o tom, že ozbrojené sily USA majú povolené prekračovať hranicu s Pakistanom a zasadzovať údery na pakistanskom území za účelom boja s teroristami-Talibmi, nepýtajúc si povolenie od pakistanskej vlády.
Všetko to nalaďuje proti USA všetkých v Pakistane a pravdaže predovšetkým ozbrojené sily Pakistanu, ktoré disponujú jadrovými zbraňami.
Pravdaže, po úderoch, zasadených USA (alebo Izraelu) začne celá vojna, s ešte dodatočnými miliónmi obetí. Bude predsa treba „potrestať“ tých, ktorí napadli Ameriku. Kto konkrétne napadne – či Irán, ktorý sa nejakým spôsobom zmocní jadrových zbraní Pakistanu, alebo samotný Pakistan, alebo obidva štáty naraz, alebo Bin Ládin, ktorý ukradne bombu – to nie je až tak dôležité. Dôležité je, že sa udejú také udalosti, po ktorých bude nemiestna otázka, či sa dalo zachrániť dolár. Odpovedia nám, že pravdaže, dalo sa, nebyť tých „prekliatych teroristov“ alebo „prekliatych štátov – vyvrheľov“ a tak podobne. Povedia – veď vidíte, urobili sme pre záchranu dolára všetko: vyhradili 700 miliárd dolárov USA na podporenie fondového trhu a trh dokonca „reagoval“ na naše opatrenia (teraz sa už mesiac Dow Jonesov index kolíše hore-dole v rozmedzí 8100 až 9600 bodov). Uskutočnili sme summit dvadsiatich štátov a rozhodli sa reformovať MMF a Svetovú banku, lepšie kontrolovať hlavných vinníkov krízy – príliš „chamtivých“ bankárov a ešte sme toho spravili veľa, aby sme omietli a nanovo nafarbili budovu svetového finančného systému (budovu, ktorá v skutočnosti má absolútne zničené základy a praskli jej nosné steny). Veď práve omietka a nová farba – to sú hlavné spôsoby záchrany v prípade takýchto problémov.
Tu je treba pochopiť jedno – ľudstvo má dočinenia s geniálnou, neskutočne silnou skupinou ľudí, ktorí vybudovali štruktúru sveta, v ktorom žijeme. Ale aby sme chápali ich určité kroky, je potrebné si jasne uvedomiť, aká je ich profesia. Iba to nám umožní chápať ich postupy a prognózovať ďalší rozvoj udalostí.
Sú to účtovníci - svojim vzdelaním, svetonázorom, poslaním. Niektorí si myslia, že slovo bankár je ušľachtilejšie ako účtovník. Ale nie je to tak. Skutočný účtovník – to je profesionál a drvivá väčšina bankárov tak riadila svoje banky, že ich priviedla na mizinu. Preto účtovník, to je presnejšia definícia ako bankár.
V slovníku pojmov účtovníka sú málo zastúpené také v účtovníctve neužitočné pojmy ako humanizmus, dobrota, súcit atď.
Najdôležitejšie sú čísla, najdôležitejší je zisk a aritmetika obchodov.
V situácii, keď je treba obetovať ľudí, ale prísť k obrovskému zisku, pre nich nevznikajú zvláštne pochybnosti, ako sa zachovať. Jediný naozaj významný výsledok môže byť iba zisk.
V tom je obrovská sila týchto ľudí, ale zároveň aj ich strategická slabosť, zraniteľné miesto. Jednoducho situácia je taká, že už stovky rokov tieto princípy ich činnosti im prinášajú obrovské zisky a fungujú ako ich silná stránka. Jedného dňa však tieto princípy zafungujú ako ich Achillova päta a buď ich zničia, alebo spôsobia nenapraviteľnú ujmu práci, ktorej venovali svoje životy.
Vedľajšie účinky kombinácií, ktoré uskutočňujú niekedy tvoria desiatky miliónov životov: Prvá svetová vojna – 20 miliónov, Druhá svetová vojna – 60 miliónov životov.
Opýtate sa, aké konkrétne operácie boli realizované počas Prvej a Druhej svetovej vojny? Aby sme správne odpovedali na túto otázku je treba použiť univerzálny princíp: odpovedať si na otázku – kto vďaka tomu získal, pre koho to bolo výhodné? Napríklad, v Druhej svetovej vojne zvíťazil Sovietsky zväz, ale výhodu z tejto vojny s obrovským rozstupom od ostatných zúčastnených získali USA. V Prvej svetovej vojne to tiež boli oni.
Je to presne tak – „mozog“ uskutočnil operácie s cieľom rozhodného zväčšenia svojich možností a prudkého zvýšenia sily svojho „tela“ (USA).
A cena o hodnote miliónov životov nemala zvláštny význam, dokonca naopak – bola nevyhnutná, keďže to boli životy občanov iných štátov, ktoré mali byť oslabené.
Veľmi by sa chcelo dúfať, že za účelom spôsobenia defaultu dolára bude zvolená iná cesta, teda nie prostredníctvom krvi nevinných ľudí a vojny.
Vymyslieť takúto cestu je oveľa zložitejšie, ale v skutočnosti je to iba otázka IQ tých ktorí to vymýšľajú. Všetko je možné, všetko je reálne.
Možnosti môžu byť rôzne: od tej najtupšej, typu, že sa USA jednoducho zrieknu dolára, vyhlásia default a odvolajú sa na to, že kvôli svetovej finančnej kríze, kvôli recesii svetovej ekonomiky dolár nemôže byť naďalej svetovou valutou. Vtedy „experti“ a „analytici“ a obrovské množstvo médií, ktoré kontrolujú majitelia FRS, veľmi rýchlo vysvetlia a vsugerujú celému svetu, že tak to historicky dopadlo, že dolár bol na 90% svetovou valutou a iba na 10% vnútornou menou USA. A keďže dolár nemôže byť viac svetovou valutou (kvôli veľmi objektívnym okolnostiam, kvôli mimoriadne závažnej svetovej kríze, za ktorú nikto nemôže), nemôže aj naďalej zostávať vnútornou menou USA. Kvôli ušľachtilému cieľu uchrániť pred zničením jednu z najdôležitejších svetových ekonomik – ekonomiku USA (aby doláre, ktoré začnú prúdiť z celého sveta nevyhladili z povrchu zemského USA, bez ktorých by na svete bolo prázdno a smutno) – iba kvôli tomuto vznešenému a humánnemu cieľu USA sú nútené sa zriecť dolára a vo vnútri krajiny zaviesť „nový dolár“.
A ak zo tri mesiace po vyhlásení takéhoto rozhodnutia sa budú prostredníctvom svetových masírovať mozgy celého sveta, 99,9% ľudí si začne úprimne myslieť, že to naozaj bolo jediné a „najušľachtilejšie“ východisko zo všetkých možných, zo situácie, ktorá vznikla v dôsledku objektívnej krízy, najsilnejšej za celé svetové dejiny.
Posedel som si, porozmýšľal pol hodiny a vymyslel som ešte 2-3 už nie až také tupé varianty ako sa vysporiadať so situáciou. Nebudem sa o nich rozpisovať, keďže už nevládzem písať, nerád píšem a už je na čase končiť.
Každopádne, existujú oveľa humánnejšie spôsoby ako dosiahnuť stanovený cieľ (bez krvi nevinných obyvateľov Izraelu, USA, Iránu atď.)
Aj z hľadiska výdavkov (iba zaplatenie médiám) sú lacnejšie ako vojna.
Ale to všetko je prijateľné pre tých, ktorí robia rozhodnutia, iba v prípade, ak po likvidácii jednopólového sveta, počas budovania mnohopólového sveta vložia do jeho schémy iné princípy, nie také ako teraz – princípy získania svojho zisku, princípy zabezpečenia vlastného vplyvu vo svete, a zároveň aj princípy budovania svetového finančného systému.
Zatiaľ sa mi zdá, že sa pripravujú zariadiť všetko ako pred tým: virtuálne fondové trhy, budovanie finančných pyramíd (len už nie z jednej valuty, ale z niekoľkých), a tak ďalej.
Hoci existujú aj iné modely sveta, za ktorých si môžu zachovať svoj vplyv, ale ktovie prečo ich nevidia alebo možno nechcú vidieť.
Ak je to tak, prakticky jediná možnosť rozvoja ďalších udalostí je krv. Pretože iba ona umožní povedať, že všetko bolo zorganizované správne a iba prekliati „teroristi“, „nepriatelia“ atď. všetko pokazili a nenechali ich všetko napraviť.
V iných prípadoch by museli nazvať veci svojimi menami а potom by bolo oveľa ťažšie vysvetliť načo a kto by mal znovu budovať rovnaké pyramídy ako pred tým.
Skrátka, krach dolára, zrieknutie sa ho USA a jeho premena na prach je nevyhnutná. Nevyhnutnosť je determinovaná tým, že súčasný svetový finančný systém je postavený na princípe finančnej pyramídy.
Nech vám hovoria čokoľvek „experti“, ktorých platia tvorcovia pyramídy, nemôže sa nezrútiť a ten čas už nastal. Je to otázka niekoľkých mesiacov.
Buďte si istí, že sa to udeje na 100% nečakane pre všetkých, okrem tých, čo riadia tento proces. Do poslednej chvíle dolár bude silný a všetko bude vyzerať celkom dobre.
Potom sa všetko za jeden deň obráti na prach. Ako povedal jeden múdry človek: „Teraz za dolár dávajú 27 rubľov a čoskoro budú dávať po papuli“.
Zároveň padne aj euro, rubeľ atď. Hoci, na tieto valuty nebude default ako na dolár, ale kvôli obrovskej diere vo svetových financiách okamžite klesnú na cene 10-15 násobne.
Keď prakticky všetkým zmiznú peniaze, začne sa pomalé budovanie nového svetového ekonomického systému.
Hlavné pozície budú mať tí, ktorí vlastnia najziskovejšie aktíva (reálne podniky atď.). Najrýchlejšie zo všetkých a najviac zo všetkých začnú zarábať nové peniaze.
Ostatní za nimi beznádejne zaostanú.
zdroj: http://chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=556&c=Michail_Chazin__Skutocne_priciny_svetovej_financnej_krizy_Cast_2
Nato je potrebné pochopiť nasledovné: všimli ste si, kde Rusko po celé tie roky držalo 90% prostriedkov, získaných z predaja ropy za vysoké ceny? Kde sa nachádzali peniaze stabilizačného (rezervného) fondu Ruska?
Správne – v USA. Tieto peniaze Rusko nadobudlo v dôsledku počínania USA v zastúpení majiteľov Federálneho rezervného fondu (FRS) a podľa správnosti Rusko ich vôbec nemalo využívať. Očividné je, že hlavné tu nebolo to, že všetci vedeli ako sa zachovať „správne“, ale to, že vláda Ruska mala a má iba jednu možnosť – bez námietok spraviť to, čo majitelia FRS potrebujú aby spravilo. Prečo je to tak – to je samostatná téma.
Pamätáte sa, ako ruskí politici a „experti“ niekoľko rokov vysvetľovali, že okamžite minúť ropné peniaze na potreby Ruska nesmieme, pretože by to spôsobilo „príšernú“ infláciu? Je treba niekoľko rokov porozmýšľať, ako ich minúť, určiť prezidentské programy, priority a až potom sa bude dať veľmi opatrne vyberať peniaze z USA a míňať ich.
Prečo USA mohli desaťročia míňať trilióny nekrytých dolárov na svoj konzumný život a nikdy to nevyvolalo „príšernú“ infláciu – to nám „experti“ nevysvetľovali.
Pravdaže, ako mohlo „expertov“ napadnúť, že ak by sme neprežierali tieto peniaze, ale investovali ich do budovania továrni a fabrík, ktoré by vyrábali tovary, teda napĺňali trh s tovarmi, žiadna zvláštna inflácia by v Rusku nevznikla. To bola pre „expertov“ príliš zložitá úloha, uvedomiť si to. Jednoduchšie je hovoriť, čo nám kážu: o nebezpečenstvách „príšernej“ inflácie, ktorá sa vytvorí v dôsledku „pumpovania“ peňazí do ekonomiky Ruska. Bola predsa treba plniť úlohu, reálny zmysel ktorej „experti“ nechápali – vysvetliť, prečo Rusko uschováva v USA všetky peniaze zarobené vďaka vysokým cenám ropy.
Keď minulý rok Rusko začalo míňať peniaze na prezidentské programy, povedal som svojim kamarátom: „A je to tu, priatelia, už nebude treba dlho čakať: Rusku už dovolili utrácať peniaze.“
No a keď v auguste tohto roku začali klesať ceny ropy, začalo byť jasné, že úloha ich udržania na vysokej úrovni bola splnená a teraz začnú hlavné udalosti na virtuálnom akciovom trhu.
Pokračujme ďalej o tom, ako prebiehala príprava na kontrolovaný pád v Rusku.
Pre budúcu realizáciu úspešného skúpenia dôležitých aktív bolo dôležité, aby veľké zaujímavé podniky nenazhromaždili do chvíle pádu trhov značné peňažné zásoby v objemoch, ktoré by im mohli pomôcť udržať sa na vode počas toho časového obdobia, v ktorom sa má dokončiť „kontrolovaný pád“.
Možný mechanizmus vytvorenia takýchto skrytých zdrojov pre podniky by mohol byť prostredníctvom neplatenia daní, prostredníctvom uschovávania peňazí v hotovosti.
Ak si spomínate, od roku 2000 a obzvlášť od roku 2003, sa v Rusku začal „neľútostný“ boj s oligarchami, ktorí neplatili dane. Vystrašili ich tak, že niektorí oligarchovia dali prísne pokyny svojim finančníkom platiť všetky dane, dokonca v tých prípadoch, keď situácia v účtovníctve reálne umožňuje dvojitý výklad toho, či je treba platiť daň v konkrétnom prípade. Tie extra zisky, ktoré sa mohli vytvoriť v ropných spoločnostiach vďaka vysokým cenám ropy, boli odčerpávané s pomocou nepriamych a ďalších daní. Spoločnostiam ponechávali nie viac ako 20% zisku, aby mali začo ťažiť ropu a iba trochu tučnieť. Preto zabezpečenie prísnej kontroly odvádzania daní predstavovalo mimoriadne dôležitú úlohu. Bolo nevyhnutné ich zozbierať podľa možnosti čo najviac.
A kam išli tieto vyzbierané dane (okrem financovania výdavkov z rozpočtu)? Správne – do USA ako súčasť rozličných rezervných a iných fondov. Takisto tam smeroval v rozličnej podobe aj obrovský každoročný prebytok rozpočtu.
Posledné tri roky v Rusku taktiež prebiehal veľmi krutý zápas s uschovávaním peňazí v hotovosti. Zabíjali sa tak dva strategické zajace. Prvý – nikto nevytvorí príliš veľké zásoby hotovosti, ktoré by mohli zabezpečiť to, aby jeho biznis „nezomrel“ počas krízy а druhý – tých 11-12%, ktoré tvorila hotovosť – tieto obrovské sumy zarábali znovu tí, ktorí mali právo ich zarábať.
Na jednej strane sa dá tvrdiť, že zápas o dane - to je to, čo robí akýkoľvek civilizovaný štát a nie je to prvok prípravy na „kontrolovaný pád“. Áno, je to tak, ale je treba si všimnúť, že za podmienok, ktoré boli v Rusku, keď na začiatku tohto desaťročia sa po prvý raz od roku 1991 začal plniť štátny rozpočet, sa tento zápas začal prakticky v tom istom čase ako začali rásť ceny ropy. Je treba si všimnúť aj formy tohto zápasu: zvolenú ukážkovú obeť (Chodorkovskij), jej spojitosť so silnými tohto sveta a hlavný objekt zápasu – spoločnosti oligarchov. Taktiež je treba sa pozrieť, kam smerovali peniaze, získané v dôsledku tohto zápasu (fondový trh USA, hypotekárne listiny bánk USA atď.). Všetko to umožňuje dospieť k záveru, ktorý bol spravený.
Potom vo svete nastal dlho očakávaný deň – začala sa kríza.
Ako bola spravená diera v likvidite aj západných aj ruských bánk nemá zmysel rozprávať, aj tak to všetci vedia.
Mávnutím čarovného prútika (ktorý je sami viete v koho rukách) sa prestala kupovať kovové výrobky, klesli ceny ropy, prudko niekoľkonásobne poklesla kapitalizácia spoločností, banky začali rušiť úvery, zastavilo sa hypotekárne a prakticky akékoľvek úverovanie. Oligarchovia začali chápať, že už nie sú tak celkom oligarchovia.
Teraz trochu o tom, ako sa dá vysvetliť vlastenecká rétorika a vlastenecké procesy v Rusku a zároveň bezvýhradná ovládateľnosť ruskej vlády pokiaľ ide o otázky dodržiavania pravidiel a nariadení z „riadiacej centrály“. Tu je nutné priznať nasledovné: bohužiaľ, na rozvoji vlasteneckých procesov počas posledných rokov nie je žiadna zvláštna zásluha obyvateľstva ani vlády Ruska. Ako človeku je mi, pravdaže, príjemné, že sa to všetko deje, ale tu vidíme jednoducho realizáciu jedného z prvkov plánu prípravy na novú konfiguráciu pokrízového sveta. Plánu vytvorenia jedného z nových pólov mnohopólového sveta.
Prebieha stmeľovanie ruského národa, а z dôvodu historických a národnostných špecifík národa Ruska, najlepšie a najefektívnejšie sa dá stmeliť na základe vlastenectva. Pretože iné varianty v Rusku nefungujú. Preto sa počas posledných rokov veľmi dobre a efektívne ukazuje dvojtvárosť Západu, jeho dvojité štandardy atď. Netreba tu veľa rozprávať, všetci aj tak vedia nakoľko efektívne je podávaná obyvateľstvu reálna informácia o tom, čo predstavuje Západ v morálnej oblasti.
Stmeľovanie ďalšej časti národa – úradníkov a oligarchov Ruska prebieha podľa iného scenára. Amerika zrazu z ničoho nič začína robiť hlúpe, strategicky pre ňu škodlivé chyby: zatýkať ruských úradníkov a oligarchov, verne pracujúcich pre americké záujmy. Niektorým z nich sa dokonca zakazuje vstup, do USA, Francúzska, atď.
V dôsledku sa prudko mení svetonázor ruských úradníkov. Dovtedy si mysleli, že za to, že budú čestne slúžiť záujmom USA, rozkrádať krajinu a ničiť jej ekonomiku, budú adekvátne ohodnotení za oceánom, že pre nich (úradníkov) USA sú ten pravý hlavný domov, že po zavŕšení svojej misie v Rusku odcestujú na Západ a pokojne budú využívať to, čo nakradli. Tým viac, že rodiny väčšiny z nich už aj tak boli poslané do Ameriky. А tu sa zrazu všetko v ich predstave o svete otočí hore nohami. Ukáže sa, že Amerika ich vyhadzuje ako použité výrobky z gumy, určené na zabránenie nechcenému tehotenstvu.
Američania jednoducho nemali právo sa takto zachovať vo vzťahu k ruským úradníkom, dokonca ani keby ukradli časť zlatých zásob USA, ktoré sa skladujú vo Forte Knox. Nikto okrem tejto generácie úradníkov neničil Rusko lepšie a efektívnejšie. Žiadna vojna sa nedala porovnať s výsledkami ich činnosti. А tu zrazu z ničoho nič USA udrelo do svojej „piatej kolóny“ v Rusku.
Ak berieme do úvahy toto všetko, ako teda vyzerá správanie vlády Ruska? Z pohľadu vystrašených a vykoľajených úradníkov a oligarchov - ideálne. Rusko nikoho nikdy nikomu nevydá. Staré kozácke heslo: „Kto prekročí Don, toho nikomu nedáme!“ stále funguje. Z Ukrajiny uteká do Ruska bývalý minister vnútorných vecí Belokoň a bývalý vedúci Štátneho výboru pre veci prezidenta Ukrajiny Bakaj. Juščenko prská sliny, žiadajúc, aby boli vydaní, ale Rusko ich nikomu nevydá a dokonca ani Amerika s tým nemôže nič urobiť. Takých príkladov existujú desiatky.
Všetko to sú znakové signály znakové signály pre úradníkov. USA svojich vydávajú, ale Rusko svojich nikomu nedá.
Všetci ihneď pochopili, že hlavné je dodržiavať pravidlá hry: kradnúť v menšom rozsahu ako pred tým a čo-to robiť pre štát – a už si v bezpečí, si svoj. Keď štát začína neľútostne bojovať s oligarchami kvôli neplateniu daní, ale zároveň pokojne menuje gubernátorov, ktorí kradli vždy a naďalej kradnú po nástupe do novej funkcie – to nie je náhoda. Je to prvok operácie, ktorej cieľom je stmeľovanie spoločenstva úradníkov a oligarchov. Úradníci sa začínajú cítiť ochránení a v bezpečí práve v tomto štáte a ich drvivá väčšina prestáva pracovať v prospech iných štátov. Tak isto oligarchovia. Štát zase začína lobovať a hájiť záujmy svojich podnikateľov na svetových trhov, pomáhať realizovať expanziu ruského biznisu v Európe, v USA a iných regiónoch.
Dá sa o tom veľa hovoriť, uviesť veľa príkladov toho, že z Ruska sa chystajú spraviť jeden z nových dostatočne silných pólov nanovo prekonfigurovaného sveta, ktorý bude vytvorený v priebehu najbližšieho roka alebo dvoch.
Ale dovtedy sa ešte udeje rad dôležitých udalostí, pričom takých udalostí, ktoré sa budú závažne týkať nás všetkých.
Teraz, ako sme už povedali, plným prúdom prebieha proces, ktorý môžeme pomenovať povedzme „kontrolovaný pád“.
Zrútil sa fondový trh, vznikli obrovské problémy s predajom produkcie v hutníckych, automobilových, stavebných, chemických a iných spoločnostiach. Nemá zmysel vymenúvať všetky tie problémy, ktoré vznikli – takýchto udalostí sú plné spravodajstvá.
Ale sú tu zaujímavé zvláštnosti: fondové trhy sa zrútili okamžite (v priebehu 1-2 dní) a okamžite sa prepadli o také veľké hodnoty, aby mohli spôsobiť závažné, prakticky smrteľné diery v likvidite podnikov a bánk.
Pričom banky boli prvé terče. Napríklad, ruské banky si chceli uľahčiť život a preto nemali príliš v láske úverovanie reálneho výrobného sektoru. Oveľa zaujímavejšie bolo pre nich bez akéhokoľvek bolehlavu hrať na fondovom trhu s časovo neviazanými peniazmi klientov. V Rusku virtuálny fondový trh počas posledných rokov rástol „presvedčivo“ a rýchlo. A tu zrazu počas jedného dňa sa prepadol o tretinu. V preklade do obyčajného jazyka – banky stratili tretinu tých peňazí svojich klientov, s ktorými hrali na trhu. Predať akcie za nové, nižšie ceny, by znamenalo spečatiť svoj rozsudok – prísť o obrovské sumy a pripraviť sa o nádej, že je to iba náhodný pád a o týždeň ceny vyrastú a všetko sa normalizuje. Všetci začali čakať, kedy sa ceny vrátia. A ony ktovie prečo o týždeň spadli ešte o tretinu. Objemy strát sa stali katastrofickými (v súčasnosti ceny na virtuálnych fondových trhoch v Rusku poklesli už takmer 5-násobne).
V dôsledku toho banky začali mať obrovské diery v bilanciách, nemôžu dať nikomu úver, keďže nemajú peniaze. Západné banky kvôli problémom vo svojich krajinách začínajú rušiť úvery, poskytnuté ruským bankám a spoločnostiam, čo katastroficky zhoršuje situáciu.
V najväčších ruských spoločnostiach prudko klesá kapitalizácia, s ktorou sa počítalo vychádzajúc z cien akcií spoločností na virtuálnom fondovom trhu. To predstavuje ešte jeden dôvod, vďaka ktorému západné banky začali automaticky požadovať zrušenie časti úverov а ratingové agentúry začali znižovať ratingy týchto spoločností. Od ratingu a veľkosti kapitalizácie závisí aj objem úverov. V prípade zníženia týchto ukazovateľov dochádza k takmer automatickému zrušeniu časti úverov a mizne možnosť pre spoločnosti zobrať si ešte kdekoľvek nové úvery, aby sa udržala počas ťažkých časov.
Skrátka, pre banky a veľké spoločnosti, ktoré sú závislé na úveroch, nastala apokalyptická situácia.
Keď už sme pritom, v tom ekonomickom modeli sveta, ktorý bol vybudovaný počas posledných desaťročí, bez úverov nemohol fungovať ani jeden veľký podnik, ani jedna banka. O to viac, že dostupnosť úverových zdrojov na Západe bola proste ohromujúca a úverové sadzby jednoducho sladké pre biznis. Ale celá tá sladkosť okamžite mizne, ako náhle od podniku alebo banky začínajú požadovať predčasné vrátenie úveru. Pričom príčiny sú veľmi „objektívne“, uvedené v úverovej zmluve – „pokles kapitalizácie spoločnosti o 10 %“. Ako vieme, kapitalizácia poklesla všetkým. V Rusku 5 a viac násobne, а na Západe o 30-50 a viac percent.
Ozaj, nepripomína vám to to, ako začala kríza roku 1929 – Veľká depresia? Vtedy tiež v súlade s podmienkami úverov na kúpu akcií, kreditor mal právo žiadať, aby dlžník vrátil úver v priebehu 24 hodín (takzvaná maržová pôžička). Takéto požiadavky boli naraz a nečakane vydvihnuté a dlžníci boli nútení súrne predávať akcie, čo vyvolalo okamžitý pád trhu akcií.
Ak táto schéma výborne zafungovala počas 30-tých rokov, prečo by sa s istými modifikáciami nedala použiť dnes? To sa aj deje.
Teraz vzniká nevyhnutnosť vyriešiť úlohu skúpenia za babku najzaujímavejších a najziskovejších podnikov. Ako sa to dá urobiť? Jednoducho prísť k majiteľovi a ponúknuť mu nejakú dostatočne smiešnu sumu za jeho biznis? Najpravdepodobnejšie pošle takéhoto návštevníka kade ľahšie, dokonca aj keď bude na tom on a jeho biznis veľmi zle. Bude sa snažiť nejako prečkať ťažké časy, bude sa brániť pred súdnymi žalobami zo strany veriteľov, naťahovať súdne procesy (reálne sa dajú natiahnuť na 2-3 roky).
To nie je tá cesta, ktorá by mohla vyhovovať „riadiacej centrále“, majiteľom FRS.
Aj napriek svojej sile (aj intelektuálnej, aj finančnej), FRS nemá dostatočné zdroje, aby mohol viesť tisícky zložitých súdnych procesov s ľuďmi, brániacimi všetkými možnými prostriedkami svoj biznis. Aj faktor času tu zohráva veľmi dôležitú úlohu. Celá operácia musí byť dokončená v priebehu určitého, nie príliš dlhého časového obdobia, pretože po dovŕšení fázy skupovania nastane ďalšia, nemenej dôležitá etapa. Ale o tej trochu neskôr.
Ako sa teda dajú skúpiť podniky a celé odvetvia biznisu tak, aby aj ceny boli prijateľné, aj sa to dalo spraviť v čo najkratšom čase?
Veľmi jednoducho: je treba, aby štát začal zachraňovať „topiacich sa“ oligarchov, ich banky, ich spoločnosti. Štát ponúkne úvery „na záchranu“ spoločností strategicky dôležitých pre štát. Napríklad v Rusku je to do 4,5 miliárd dolárov na spoločnosť.
Oligarcha bude stáť pred ťažkou voľbou:
– buď bankrot spoločnosti začne už teraz, keď nikto nedáva úvery, keď produkcia nejde na odbyt a výdavky na údržbu spoločnosti (tovární, vysokých pecí atď.) sú dokonca aj za podmienok zastavenia výroby obrovské a o 2-3 mesiace jednoducho definitívne „skonzumujú“ spoločnosť,
– alebo si zobrať úver od štátu a pokúsiť sa udržať, tým viac, že všetci „analytici“ a „experti“ hovoria, že na jar sa situácia začne zlepšovať, všetko sa vráti do normálu a oligarcha, ktorý začal pochybovať o tom, že je oligarcha, sa znovu stane ozajstným oligarchom, ako to ešte bolo v júli 2008.
Pravda, podmienky získania úveru sú trocha tvrdé a dosť sa podobajú na vzdanie sa podniku v prospech tretej strany. Ale však dúfame, že sa to zlepší. Všetko prejde ako zlý sen a znovu to bude také ako pred tým: lacné peniaze (úvery), rastúci virtuálny fondový trh, svet sa kúpe v dolároch, odbyt produkcie stále stúpa. A veď aj úver si beriem od rodného štátu s jeho priateľsky naladenými a dobre známymi predajnými úradníkmi. Keby niečo, za úplatok pomôžu predĺžiť úvery na taký čas, na aký bude treba, aby sa všetko vo svete vrátilo do normálu. To keby takýto úver ponúkali tvrdí podnikatelia, to by bolo mimoriadne nebezpečné. Fakticky, zobrať si úver za takých podmienok by znamenalo dobrovoľne odovzdať biznis do rúk tým, ktorí úver poskytujú.
Ale finta je tu v tom, že keď všetci, kto treba, si zoberú úvery a pritom podpíšu tvrdé záruky vrátenia úverov, vtedy to s financiami začne byť naozaj zlé. Keď nastane čas vracať úvery, reálne ich nebudú mať z čoho vrátiť. Ceny akcií ešte viac klesnú, ceny ropy tiež klesnú tak na 20 dolárov za barel, trhy odbytu produktov budú nulové. Takto dojde ku globálnemu prerozdeleniu majetku, ktoré predstavuje jeden z hlavných cieľov etapy, ktorú som pomenoval „kontrolovaný pád“. Pravdaže, najprv biznis prejde do rúk štátu (úradníci nečakane zaujmú tvrdú pozíciu vo vzťahu k oligarchom - ktože by niečo namietal proti príkazu tých, nesplniť príkaz ktorých je podobné smrti), no a potom biznis prejde od štátu k tým, komu má.
Teraz o silnom doláre
Dolár bude „silný“ po celý čas dovtedy, kým oligarchovia a iné spoločnosti budú musieť vracať úvery poskytnuté v dolároch. „Silný“ dolár je vrátiť oveľa ťažšie, a tiež ho bude ťažšie skúpiť v množstve potrebnom na uhradenie úveru za „mierne devalvované“ ruble a za „silne devalvované“ hrivny. Situácia pre Rusko a Ukrajinu je v tomto zmysle taká istá, ako prakticky pre akýkoľvek iný štát (napríklad, v auguste-októbri mexické peso kleslo vo vzťahu k doláru o viac ako 30%, euro kleslo voči doláru o 25% atď.) Je to obrovský, dokonca „vražedný“ pád za podmienok, keď rentabilita väčšiny podnikov tvorí 10-15%, a neexistuje možnosť si zobrať ďalšie úvery, aby sa dalo prečkať ťažké časy. Takto sa dodatočne poisťuje to, že úvery, ktoré si oligarchovia vezmú od štátu, nedokážu vrátiť.
Okrem toho, dolár bude „silný“ dovtedy, kým týmto „silným“ dolárom nezaplatia tým podnikateľom, ktorým podniky štát nevezme, ale od ktorých ich kúpi. Nájdu sa aj takí. Týka sa to ľudí, ktorí majú síce menší biznis, ale tiež veľmi zaujímavý a ziskový. Keď takýmto podnikateľom začne byť úplne zle a budú na hranici úplnej straty svojho biznisu, ponúknu im slušnú sumu - navyše v „silných“ dolároch. Vtedy prirodzene s radosťou pristanú na to, aby svoj biznis predali.
Keď sa tieto dve etapy uskutočnia, nastane najzaujímavejšia a naozaj nebezpečná etapa.
Ešte raz by som rád obrátil vašu pozornosť na to, že toto všetko píšem pre jednoduchých ľudí s celkom malými úsporami, malých a stredných podnikateľov, ktorí si našetrili 100000 až 2000000 dolárov čestnou alebo relatívne čestnou a nepochybne usilovnou prácou. Globálne procesy, ktoré sa teraz dejú, môžu zanechať ničivé následky na výsledkoch ich práce. Aby sa tak nestalo je treba pochopiť, čo sa v skutočnosti deje vo svete a čo sa bude diať ďalej. Ak budete poznať reálny stav vecí, ľahšie včas urobíte to správne rozhodnutie a ušetríte výsledky svojej dlhoročnej práce.
Prebieha globálne prerozdeľovanie majetku, vzniká nová konfigurácia sveta s novými centrami sily. Hoci hlavným cieľom prerozdelenia sú tie najväčšie spoločnosti, banky a podniky a vôbec nie malí a strední podnikatelia, úder zasiahne všetkých a je treba sa pred ním uchrániť, stihnúť sa mu vyhnúť alebo ho aspoň závažne oslabiť.
Aký postoj treba zaujať k tejto kríze? Je ťažké nato odpovedať jednoznačne. Myslím si však, že sa určite netreba škodoradostne tešiť, že mnohí oligarchovia zmiznú zo zoznamov Forbes navždy. To je normálne, jednoducho silnejší a inteligentnejší dravci „zjedia“ slabších a menej inteligentných.
Mimochodom, o inteligencii svedčí aspoň jeden nepriamy príklad. V zozname časopisu Forbes je veľa miliardárov z Ruska:
– Deripaska - 28 miliárd dolárov;
– Mardašev – 24 miliárd dolárov;
– Abramovič – 24 miliardy dolárov atď.
Ale na svetovom zozname Forbes chýbajú takí bankári ako Rockefeller a Rothschild - prvý má dokopy iba približne 800 miliónov dolárov а druhý cca 750 miliónov dolárov. Ani miliardu nemajú. Hoci, podľa mojich odhadov, každý z nich reálne „váži“ 9-10 triliónov dolárov. Takto šikovne sa prezentovať – to je najlepší ukazovateľ ich inteligencie. Tvária sa, že nemajú ani na to, aby boli miliardári.
Tak si porovnajte IQ Rothschilda a Rockefellera na jednej strane a ruských oligarchov na strane druhej. A to pritom naši oligarchovia majú IQ oveľa vyššie, než drvivá väčšina ľudí. No ukazuje sa, že sú ľudia, ktorí sú mnohonásobne múdrejší ako oni, čo mimochodom aj je vidieť vďaka momentálne prebiehajúcej svetovej kríze.
Pokračujme v našom rozprávaní o tom, čo sa stane keď skončí prerozdeľovania majetkov.
Ďalej nastane nevyhnutné – default (krach) dolára. To je neodvratné za akéhokoľvek rozvoja udalostí, keďže nadvýroba dolára Federálnym rezervným systémom predstavuje veľmi inteligentnú, obrovskú svojimi rozmermi a rozsahom, ale predsa len pyramídu. Táto pyramída odslúžila svoje, priniesla svojim tvorcom a organizátorom jej výstavby rozprávkové zisky a zachovať ju na jednej strane je nemožné, na druhej ani nemá význam. Je treba prejsť na novú schému zarábania peňazí, na nové brettonwoodske dohody.
Prechod na nový svetový systém bez zrieknutia sa predchádzajúcej svetovej valuty – dolára - je nemožný.
Vo svete neexistuje toľko tovarov a reálnych aktív, koľko bolo vytlačených dolárov. Celkové množstvo dolárov, pustených do obehu je tak desaťkrát väčšie, ako celková hodnota reálnych aktív.
Neexistuje ani jeden variant vývoja udalostí, za ktorého by sa Amerika mohla vyhnúť defaultu dolára.
Preto default a zrieknutie sa dolára sa odohrá počas najbližších mesiacov, nech si rozliční „experti“, „analytici“, atď. hovoria, čo chcú.
Celá otázka spočíva v tom, ako sa to udeje, keďže je to veľmi závažná udalosť a veľmi nebezpečná pre všetkých, vrátane organizátorov dolárovej pyramídy. Mnohí ktorí prídu o peniaze sa totiž začnú zamýšľať, čo sa to vlastne udialo, ako a kam zmizli ich úspory a kto za to môže. Najsilnejší ťah za účelom vyriešenia tohto problému a zabezpečenia si pre seba bezpečného variantu je realizácia defaultu prostredníctvom „veľkej krvi“.
Myslím, že bude zorganizovaná obrovská „mimoriadna udalosť“ svetového merítka so státisícami mŕtvych. Pričom úder zasiahne územie USA alebo Izrael. Menej pravdepodobný je úder do Západnej Európy. Možnože zároveň s USA a Izraelom, ale nie zvlášť. Úderom iba do Západnej Európy je oveľa ťažšie spôsobiť krach dolára. Úder bude zasadený najpravdepodobnejšie s použitím jadrových zbraní alebo „špinavých“ bômb, pretože sú potrebné státisíce obetí a rádioaktívne zamorenie nemalých území (čosi na spôsob 11. septembra 2001 s jeho tromi tisíckami mŕtvych sa nehodí, to je na default príliš málo).
Zdá sa mi, že Rusko a Ukrajina sa na tento účel nehodia, pretože ak by aj Rusko a Ukrajina plus ešte nejaká krajina aj boli kompletne zlikvidované, so všetkým obyvateľstvom, krach dolára to nevyvolá. Američania a Európania sa po začutí tejto správy (o zničení Ruska a/alebo Ukrajiny) zachvejú, povedia, - „aká hrôza“ a... pokojne pôjdu piť ďalej svoje pivo.
Kto a ako zasadí úder?
Myslím si, že za týmto účelom budú použité jadrové zbrane Pakistanu, ako jedinej moslimskej krajiny, ktorá vlastní jadrové zbrane. Práve za týmto účelom bol zosadený z funkcie v auguste 2008 silný prezident Mušarraf (mimochodom zosadzovaný bol s aktívnou pomocou USA), niekoľko mesiacov pred tým bola zabitá Benazir Bhutto (tiež bola silnou vodkyňou, z pod kontroly ktorej jadrové zbrane sa nemohli dostať). K moci bol privedený Zardari – manžel zosnulej B. Bhutto. To je pekný vtáčik. Pred rokom sa závažne liečil u psychiatra. Je to vskutku koloritná postava - kým bola Bhutto premiérkou Pakistanu, podarilo sa mu dvakrát tak namočiť do akýchsi korupčných škandálov, že dokonca ani jeho manželke premiérke sa nepodarilo ho z toho dostať a raz dokonca sedel vo väzení. Ideálny vodca krajiny na to, aby sa jadrové zbrane mohli dostať k teroristom, alebo aby ich akože tajne mohli „kúpiť“ alebo „ukradnúť“ Iránci a použiť na údery proti USA alebo Izraelu.
Pripomínam, že Zardariho postavili na čelo Pakistanu práve USA čosi vyše dvoch mesiacov dozadu. Mimochodom, teraz USA robia všetko preto, aby v Pakistane vyvolali závažné antiamerické nálady. Zoberme si už len také každotýždenné útoky amerických vzdušných síl na pakistanské dediny na hranici s Afganistanom, údajne v rámci prenasledovania Talibov. Každý raz zahynie 20-40 ľudí, prevažne ženy a deti. Alebo ak sa pozrieme na nedávne zverejnené tajné nariadenie Georga Busha z júla 2008 o tom, že ozbrojené sily USA majú povolené prekračovať hranicu s Pakistanom a zasadzovať údery na pakistanskom území za účelom boja s teroristami-Talibmi, nepýtajúc si povolenie od pakistanskej vlády.
Všetko to nalaďuje proti USA všetkých v Pakistane a pravdaže predovšetkým ozbrojené sily Pakistanu, ktoré disponujú jadrovými zbraňami.
Pravdaže, po úderoch, zasadených USA (alebo Izraelu) začne celá vojna, s ešte dodatočnými miliónmi obetí. Bude predsa treba „potrestať“ tých, ktorí napadli Ameriku. Kto konkrétne napadne – či Irán, ktorý sa nejakým spôsobom zmocní jadrových zbraní Pakistanu, alebo samotný Pakistan, alebo obidva štáty naraz, alebo Bin Ládin, ktorý ukradne bombu – to nie je až tak dôležité. Dôležité je, že sa udejú také udalosti, po ktorých bude nemiestna otázka, či sa dalo zachrániť dolár. Odpovedia nám, že pravdaže, dalo sa, nebyť tých „prekliatych teroristov“ alebo „prekliatych štátov – vyvrheľov“ a tak podobne. Povedia – veď vidíte, urobili sme pre záchranu dolára všetko: vyhradili 700 miliárd dolárov USA na podporenie fondového trhu a trh dokonca „reagoval“ na naše opatrenia (teraz sa už mesiac Dow Jonesov index kolíše hore-dole v rozmedzí 8100 až 9600 bodov). Uskutočnili sme summit dvadsiatich štátov a rozhodli sa reformovať MMF a Svetovú banku, lepšie kontrolovať hlavných vinníkov krízy – príliš „chamtivých“ bankárov a ešte sme toho spravili veľa, aby sme omietli a nanovo nafarbili budovu svetového finančného systému (budovu, ktorá v skutočnosti má absolútne zničené základy a praskli jej nosné steny). Veď práve omietka a nová farba – to sú hlavné spôsoby záchrany v prípade takýchto problémov.
Tu je treba pochopiť jedno – ľudstvo má dočinenia s geniálnou, neskutočne silnou skupinou ľudí, ktorí vybudovali štruktúru sveta, v ktorom žijeme. Ale aby sme chápali ich určité kroky, je potrebné si jasne uvedomiť, aká je ich profesia. Iba to nám umožní chápať ich postupy a prognózovať ďalší rozvoj udalostí.
Sú to účtovníci - svojim vzdelaním, svetonázorom, poslaním. Niektorí si myslia, že slovo bankár je ušľachtilejšie ako účtovník. Ale nie je to tak. Skutočný účtovník – to je profesionál a drvivá väčšina bankárov tak riadila svoje banky, že ich priviedla na mizinu. Preto účtovník, to je presnejšia definícia ako bankár.
V slovníku pojmov účtovníka sú málo zastúpené také v účtovníctve neužitočné pojmy ako humanizmus, dobrota, súcit atď.
Najdôležitejšie sú čísla, najdôležitejší je zisk a aritmetika obchodov.
V situácii, keď je treba obetovať ľudí, ale prísť k obrovskému zisku, pre nich nevznikajú zvláštne pochybnosti, ako sa zachovať. Jediný naozaj významný výsledok môže byť iba zisk.
V tom je obrovská sila týchto ľudí, ale zároveň aj ich strategická slabosť, zraniteľné miesto. Jednoducho situácia je taká, že už stovky rokov tieto princípy ich činnosti im prinášajú obrovské zisky a fungujú ako ich silná stránka. Jedného dňa však tieto princípy zafungujú ako ich Achillova päta a buď ich zničia, alebo spôsobia nenapraviteľnú ujmu práci, ktorej venovali svoje životy.
Vedľajšie účinky kombinácií, ktoré uskutočňujú niekedy tvoria desiatky miliónov životov: Prvá svetová vojna – 20 miliónov, Druhá svetová vojna – 60 miliónov životov.
Opýtate sa, aké konkrétne operácie boli realizované počas Prvej a Druhej svetovej vojny? Aby sme správne odpovedali na túto otázku je treba použiť univerzálny princíp: odpovedať si na otázku – kto vďaka tomu získal, pre koho to bolo výhodné? Napríklad, v Druhej svetovej vojne zvíťazil Sovietsky zväz, ale výhodu z tejto vojny s obrovským rozstupom od ostatných zúčastnených získali USA. V Prvej svetovej vojne to tiež boli oni.
Je to presne tak – „mozog“ uskutočnil operácie s cieľom rozhodného zväčšenia svojich možností a prudkého zvýšenia sily svojho „tela“ (USA).
A cena o hodnote miliónov životov nemala zvláštny význam, dokonca naopak – bola nevyhnutná, keďže to boli životy občanov iných štátov, ktoré mali byť oslabené.
Veľmi by sa chcelo dúfať, že za účelom spôsobenia defaultu dolára bude zvolená iná cesta, teda nie prostredníctvom krvi nevinných ľudí a vojny.
Vymyslieť takúto cestu je oveľa zložitejšie, ale v skutočnosti je to iba otázka IQ tých ktorí to vymýšľajú. Všetko je možné, všetko je reálne.
Možnosti môžu byť rôzne: od tej najtupšej, typu, že sa USA jednoducho zrieknu dolára, vyhlásia default a odvolajú sa na to, že kvôli svetovej finančnej kríze, kvôli recesii svetovej ekonomiky dolár nemôže byť naďalej svetovou valutou. Vtedy „experti“ a „analytici“ a obrovské množstvo médií, ktoré kontrolujú majitelia FRS, veľmi rýchlo vysvetlia a vsugerujú celému svetu, že tak to historicky dopadlo, že dolár bol na 90% svetovou valutou a iba na 10% vnútornou menou USA. A keďže dolár nemôže byť viac svetovou valutou (kvôli veľmi objektívnym okolnostiam, kvôli mimoriadne závažnej svetovej kríze, za ktorú nikto nemôže), nemôže aj naďalej zostávať vnútornou menou USA. Kvôli ušľachtilému cieľu uchrániť pred zničením jednu z najdôležitejších svetových ekonomik – ekonomiku USA (aby doláre, ktoré začnú prúdiť z celého sveta nevyhladili z povrchu zemského USA, bez ktorých by na svete bolo prázdno a smutno) – iba kvôli tomuto vznešenému a humánnemu cieľu USA sú nútené sa zriecť dolára a vo vnútri krajiny zaviesť „nový dolár“.
A ak zo tri mesiace po vyhlásení takéhoto rozhodnutia sa budú prostredníctvom svetových masírovať mozgy celého sveta, 99,9% ľudí si začne úprimne myslieť, že to naozaj bolo jediné a „najušľachtilejšie“ východisko zo všetkých možných, zo situácie, ktorá vznikla v dôsledku objektívnej krízy, najsilnejšej za celé svetové dejiny.
Posedel som si, porozmýšľal pol hodiny a vymyslel som ešte 2-3 už nie až také tupé varianty ako sa vysporiadať so situáciou. Nebudem sa o nich rozpisovať, keďže už nevládzem písať, nerád píšem a už je na čase končiť.
Každopádne, existujú oveľa humánnejšie spôsoby ako dosiahnuť stanovený cieľ (bez krvi nevinných obyvateľov Izraelu, USA, Iránu atď.)
Aj z hľadiska výdavkov (iba zaplatenie médiám) sú lacnejšie ako vojna.
Ale to všetko je prijateľné pre tých, ktorí robia rozhodnutia, iba v prípade, ak po likvidácii jednopólového sveta, počas budovania mnohopólového sveta vložia do jeho schémy iné princípy, nie také ako teraz – princípy získania svojho zisku, princípy zabezpečenia vlastného vplyvu vo svete, a zároveň aj princípy budovania svetového finančného systému.
Zatiaľ sa mi zdá, že sa pripravujú zariadiť všetko ako pred tým: virtuálne fondové trhy, budovanie finančných pyramíd (len už nie z jednej valuty, ale z niekoľkých), a tak ďalej.
Hoci existujú aj iné modely sveta, za ktorých si môžu zachovať svoj vplyv, ale ktovie prečo ich nevidia alebo možno nechcú vidieť.
Ak je to tak, prakticky jediná možnosť rozvoja ďalších udalostí je krv. Pretože iba ona umožní povedať, že všetko bolo zorganizované správne a iba prekliati „teroristi“, „nepriatelia“ atď. všetko pokazili a nenechali ich všetko napraviť.
V iných prípadoch by museli nazvať veci svojimi menami а potom by bolo oveľa ťažšie vysvetliť načo a kto by mal znovu budovať rovnaké pyramídy ako pred tým.
Skrátka, krach dolára, zrieknutie sa ho USA a jeho premena na prach je nevyhnutná. Nevyhnutnosť je determinovaná tým, že súčasný svetový finančný systém je postavený na princípe finančnej pyramídy.
Nech vám hovoria čokoľvek „experti“, ktorých platia tvorcovia pyramídy, nemôže sa nezrútiť a ten čas už nastal. Je to otázka niekoľkých mesiacov.
Buďte si istí, že sa to udeje na 100% nečakane pre všetkých, okrem tých, čo riadia tento proces. Do poslednej chvíle dolár bude silný a všetko bude vyzerať celkom dobre.
Potom sa všetko za jeden deň obráti na prach. Ako povedal jeden múdry človek: „Teraz za dolár dávajú 27 rubľov a čoskoro budú dávať po papuli“.
Zároveň padne aj euro, rubeľ atď. Hoci, na tieto valuty nebude default ako na dolár, ale kvôli obrovskej diere vo svetových financiách okamžite klesnú na cene 10-15 násobne.
Keď prakticky všetkým zmiznú peniaze, začne sa pomalé budovanie nového svetového ekonomického systému.
Hlavné pozície budú mať tí, ktorí vlastnia najziskovejšie aktíva (reálne podniky atď.). Najrýchlejšie zo všetkých a najviac zo všetkých začnú zarábať nové peniaze.
Ostatní za nimi beznádejne zaostanú.
zdroj: http://chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=556&c=Michail_Chazin__Skutocne_priciny_svetovej_financnej_krizy_Cast_2
11 januára 2009
Michail Chazin : Skutočné príčiny svetovej finančnej krízy - Časť 1.
Hlavnou a jedinou príčinou lavínovitej krízy svetovej ekonomiky je nadvýroba hlavnej svetovej valuty – dolára USA.
Od roku 1971, keď bolo zrušené viazanie dolára na množstvo zlata, zabezpečované zlatými zásobami USA, doláre sa začali tlačiť v neobmedzenom množstve. Kúpyschopnosť dolára bola krytá nielen HDP USA (ako sa to deje v každej normálnej krajine), ale aj HDP krajín celého sveta.
To by ešte stále nič neznamenalo, ale tie štáty, ktoré začali zabezpečovať silu dolára, nikdy nemali a nemajú kontrolu nad objemom emisie dolárov. Túto kontrolu reálne nemá ani vláda USA. Takýmto právom disponuje iba Federálny rezervný systém USA (FRS).
Federálny rezervný systém USA (inak povedané Centrálna banka USA) je súkromná organizácia, patriaca dvadsiatim súkromným bankám USA. To je ich hlavný biznis – tlačiť svetové peniaze. Aby to dosiahli, súčastní majitelia FRS investovali značné množstvo času – desaťročia, presnejšie storočia – aj úsilí: prispela k tomu 1. a 2. svetová vojna, Bretton-woodske dohody z roku 1944 atď. a, pravdaže, samotné vytvorenie FRS v roku 1907.
Takto skupina súkromných osôb definitívne získala právo púšťať do obehu doláre, rozhodovať o objeme, termínoch ich emisie atď. Od roku 1971 do roku 2008 objem masy dolárov vo svete vzrástol o niekoľko desiatok krát, prekročiac mnohonásobne reálny objem masy tovarov vo svete.
Takýto stav vecí bol mimoriadne výhodný predovšetkým pre majiteľov FRS ako súkromnej organizácie a na druhom mieste pre samotné USA ako štát. O výhodách majiteľov FRS si porozprávame o niečo neskôr. Medzi výhody USA patrí možnosť od roku 1944, a obzvlášť od roku 1971, t.j. v priebehu posledných 37 rokov žiť nad svoje možnosti, teda do značnej miery na úkor ostatného sveta.
HDP USA tvorí 20% svetového HDP. Pravda, táto suma nie je úplne správna, keďže do objemu svojho HDP Spojené štáty zahŕňajú rad ukazovateľov, napríklad hodnotu niektorých druhov služieb, ktoré iné krajiny do svojho HDP nezapočítavajú. Ak to prepočítame podľa spoločných pravidiel, z 20% sa tento ukazovateľ zníži približne na 15%. No dobre, nech je to teda 20%. Pritom však USA konzumujú 40% produktov, ktoré sa každoročne vyrobia na celom svete. Otázka pre tých, čo vedia rozmýšľať, znie: ak niekto vyrába 20% (alebo 15%?), а konzumuje 40%, niekto za to musí predsa platiť, nie?
Samozrejme, že platí, a tento niekto je celý ostatný svet, ktorý dáva Amerike svoje tovary výmenou za nekryté papieriky. Pritom dochádza k obrovskému prerozdeľovaniu svetových bohatstiev v prospech USA.
Mimochodom, čím dlhšie človek pozerá na to, čo sa deje vo svete, tým viac dospieva k názoru, že nič nie je nové pod slnkom. Všetko buď tu už bolo v dejinách, alebo bolo opísané v rozprávkach. Napríklad, výmena reálnych aktív za papieriky je analogická tomu, ako za korálky a podobné haraburdy o celkovej hodnote 24 dolárov bol od Indiánov kúpený Manhattan. A schopnosť žiť na účet druhých a byť pritom najsilnejším, bola opísaná v rozprávke o Filipkovi, ktorý vysával šťavy z iných rastlín, ktoré boli slabšie ako on.
Mojou úlohou nie je odsúdenie FRS, Spojených štátov amerických ako štátu alebo kohokoľvek ešte. Netreba nikoho odsudzovať, treba len uvidieť svet práve taký, aký je v skutočnosti. Pravdivý obraz sveta umožní pochopiť, čo sa v skutočnosti deje, čo sa bude diať a čo sa dá spraviť, aby sa vás kríza buď vôbec nedotkla, alebo sa dotkla podľa možnosti čo najmenej.
Vzniká otázka: načo FRS potreboval vyrábať viac dolárov, než je potrebné pre normálne fungovanie svetovej ekonomiky?
Naozaj, ak by všetky krajiny, ktoré dobrovoľne „začlenili“ svoje ekonomiky do mechanizmu podpory a zabezpečenia kúpyschopnosti dolára, mali právo realizovať kontrolu nad emisiou dolára, nič zlé by sa so svetovou ekonomikou nestalo. Reálna masa dolárov by zodpovedala reálnemu objemu aktív, ktoré by mali byť kryté dolármi.
V tom je však práve pes zakopaný. Ak si súkromná osoba a máš právo tlačiť dolár, krytý ekonomikou celého sveta, potom, ak pravdaže nie si svätý, a bankári FRS svätí nie sú, jednoducho musíš začať s nadvýrobou dolára, pretože ti to poskytuje fantastické možnosti. Federálny rezervný systém sa vytvoril práve za týmto účelom, práve preto sa robilo všetko čo sa dalo, aby sa dolár stal svetovou valutou. Tvoja nadvýroba dolára, to je tvoj a iba tvoj tovar. Pričom najlepší tovar na svete. Svojou ziskovosťou prekoná akékoľvek iné druhy zarábania peňazí. Drogy, prostitúcia, obchod so zbraňami – to sú všetko len smiešne zábavky v porovnaní s možnosťou tlačiť doláre.
Takúto možnosť FRS dostal, presnejšie zarobil si ju právom.
Na toto právo bolo minuté obrovské množstvo intelektu (tých najúžasnejších mozgov), obrovské množstvo úsilí, peňazí a roky namáhavej práce, za týmto účelom bolo zorganizovaných niekoľko kríz a zopár svetových vojen.
Poďme ďalej.
Nadvýroba dolára je potrebná nato, aby sa obohatili (a načo iné?). Za tieto prakticky virtuálne peniaze sa dá skupovať celkom nevirtuálny, veľmi reálny likvidný majetok (spoločnosti, továrne, zlato, ďalšie aktíva).
Časť peňazí je potrebné minúť na podporenie sily USA. Majitelia FRS – to je mozog. Ale mozog, dokonca aj keď má peniaze, je prakticky bezbranný proti hrubej sile. Preto mozog potrebuje veľmi silné telo - nielen silné, ale najsilnejšie na svete. Takéto telo sú USA. Z tohto dôvodu neľutovali peniaze na to, aby telo malo najsilnejšiu armádu na svete a najsýtejší ľud na svete.
Preto vždy za extra objemy konzumovaných tovarov, nezarobené ekonomikou USA, platilo obyvateľstvo USA.
Je treba povedať, že značné prostriedky sa vynakladali na zabezpečenie „dostupných“ úverov – spotrebiteľských, okrem iného ja na bývanie. t.j. človek ešte nič nezarobil, ale už dostal dom, auto, atď. Pravda, výmenou za záväzok pracovať 30 rokov, aby mohol dlh splatiť. Financovať toto všetko (dávať obrovské množstvo úverov) sa dalo iba s pomocou nekrytej emisie dolára. Pritom tí, ktorí boli „v obraze“ (majitelia FRS) výborne vedeli, že vracať tieto peniaze spotrebiteľ v plnej výške nebude musieť, keďže nastane obdobie „kontrolovaného pádu“ a všetko sa zmení, okrem iného padne aj dolár.
To však bude neskôr - zatiaľ: počas 1970-tých, 80-tých, 90-tých rokov všetko ide dobre, do kontrolovaného pádu ešte zostáva čas..
Inak, často počujem, ako sa mnohí škodoradostne tešia: – Hurá! Dolár padne, ekonomika USA sa zrúti a to bude krach USA! Je treba pochopiť jedno – mozog v podstate svojej zvysoka kašle na telo.
Mozog si pre seba vytvoril telo, ale nie je s ním kardinálne spojený, môže si pre seba vytvoriť ešte niekoľko tiel. Mozog nikdy neprehrá, ak jedno z tiel bude nutné usmrtiť, alebo výrazne oslabiť. Áno, mozog len čiastočne sídli v USA, ďalšie jeho časti sa nachádzajú v Británii, Francúzsku, Taliansku, atď.
Mimochodom, teraz mozog namiesto jedného tela vytvorí ďalšie – mnohopólový svet. Jedným z nových tiel bude Rusko. Je možné, že toto nové telo bude existovať v podobe zväzového štátu pozostávajúceho z Ruska, Bieloruska, Ukrajiny a možno Kazachstanu.
To, že bude uskutočnené zosilnenie a zväčšenie Ruska je takmer isté, keďže na každý nový pól sveta (telo) mozog má určité objektívne požiadavky – čo do počtu obyvateľstva, veľkosti územia, sily ekonomiky, vojenskej sily. Na blížiacom sa posilnení Ruska nie je žiaľ žiadna zásluha samotného Ruska, ale to je iná téma.
Vráťme sa k FRS.
Aby nekrytá časť emisie dolárov netlačila na trh s tovarmi a neviedla k znehodnocovaniu dolára, čo by sa nevyhnutne dialo, až by dolárov bolo v obrate oveľa viac, než tovarových aktív vo svete, geniálne mozgy majiteľov FRS vymysleli úžasné efektívne spôsoby viazania, zamrazovania značnej časti dolárovej masy v podobe virtuálneho tovaru.
Predovšetkým nato bol využitý fondový trh. Z obyčajného, normálneho, bol premenený na do značnej miery virtuálny. Skutočne, akcie podnikov stoja peniaze. Ale hlavná a takmer jediná investičná hodnota akcií na normálnom trhu sa určuje ziskovosťou podniku, t.j. možnosťou dostať zisk v podobe časti zisku podniku, ktorý sa rozdeľuje medzi akcionármi. Hodnota akcie je tým vyššia, čím vyšší je každoročný zisk z vloženého kapitálu. Tak to vyzerá na normálnom fondovom trhu.
Na virtuálnom fondovom trhu bude iná situácia. Vysvetlia vám, že zisk má treťoradý význam. Tie 2, 3, 4 alebo 5% zisku, ktoré zarába korporácia a rozdeľuje medzi akcionármi 10, 20 alebo 50% z nich nemajú zvláštny význam.
Hlavný je rast kapitalizácie a teda rast hodnoty akcií. Dôležité je, aby rástla hodnota Vášho balíka akcií. V tom je hlavný zisk investora. V skutočnosti, v tom je práve hlavná pasca na chumajov. A netreba smútiť, že medzi chumajmi sa ocitli veľmi múdri a silní ľudia. V skutočnosti nás klamú natoľko, nakoľko sami chceme byť klamaní. Bohužiaľ, toto pravidlo je univerzálne, funguje bez výnimiek a vzťahuje sa okrem iného aj na tých najmúdrejších ľudí.
Na virtuálnom fondovom trhu sa deje nasledovné:
Povedzme, že podnikateľ zarobil jeden alebo niekoľko miliónov dolárov. Začína rozmýšľať, kam vložiť peniaze: napríklad postaviť novú továreň. Nato je potrebné vymyslieť kvalitnú produkciu, na ktorú bude dopyt, nájsť pozemok na jej výstavbu, postaviť samotnú továreň, zamestnať personál, vyškoliť ho, nakúpiť suroviny, vyrobiť produkciu, spropagovať ju, predať, atď. Sú to značné množstvá vlastnej práce, času, nervov a v dôsledku toho človek dostáva len niekoľko percent zisku z vložených peňazí. Pritom prácu a energiu je potrebné vkladať neprestajne, každý deň, každý mesiac a každý rok. Ale vtom sa objaví alternatíva – „sladký“ fondový trh. Nič netreba robiť. Je treba iba zaplatiť peniaze, a kúpené balíky akcií budú každý rok stúpať na hodnote, presnejšie, každý rok ti „nakreslia“ 10-15% k pôvodnej cene. Žiadna zvláštne bolehlavy, žiadne zvláštne míňanie síl, energie a dôvtipu.
Všetko je jednoduché a jasné, ako bezplatný syr v istom známom technickom zariadení. No ako sa pritom nenechať oklamať a nezačať veriť všelijakým ekonomickým „guru“, vysvetľujúcim, že hlavná nie je ziskovosť podniku, ale rast kurzovej hodnoty jeho akcií!
Naozaj, pre tých, kto premenil fondový trh na virtuálny, to je v skutočnosti to hlavné, keďže fondový trh, založený na hodnotení akcií vychádzajúc zo skutočnej ziskovosti podniku, by mohol „zužitkovať“, „zviazať“ dolár v objemoch desaťnásobne nižších, než trh, založený na raste kurzovej hodnoty akcií. Pre organizátorov virtuálneho fondového trhu je to naozaj dôležité, keďže tu ide o desiatky triliónov dolárov.
Mimochodom, optiony, futuresy a podobná fondová hatlanina – to všetko je z toho istého divadla s názvom „virtuálny fondový trh“.
Preto dokonca aj pre veľmi inteligentných podnikateľov bolo výhodné uľahčiť si život - klamať sa a veriť vo fondový trh. V skutočnosti sa na takomto trhu peniaze, reálne zarobené neľahkou prácou, menili na virtuálne.
Pre tých, ktorí vymysleli túto fintu s fondovým trhom, okrem úlohy „zmrazovania“ dolárov, takýto trh zároveň riešil aj ďalšie fantasticky výhodné úlohy, dával možnosti obrovských zárobkov.
Pretože, ak kontrolujete kľúčové aspekty tohto trhu, máte k dispozícii značné prostriedky (ak tlačíte doláre, s peniazmi problém nemáte – vždy si môžete sami sebe dať úvery ľubovoľnej veľkosti na prakticky neobmedzené obdobie), sami organizujete správy, na ktoré bude reagovať trh a sami určujete čas a postupnosť prichádzania týchto správ, budete zarábať fantastické peniaze. Pritom, pre vás tieto peniaze, na rozdiel od chumajov, ktorí sa tiež pokúšajú hrať na burze, budú celkom nevirtuálne a reálny zisk z nich budete mať nie virtuálnych 10-15 percent, ale reálnych 40, 50, 60,…,100%. A takto z roka na rok.
Najdôležitejšie je to , že presne viete, kedy tento trh necháte spadnúť, predtým vyberúc odtiaľ všetky svoje peniaze. A dovtedy budete každý rok skupovať kontrolné balíky naozaj ziskových podnikov, aby keď sa všetko zrúti, veľmi veľká časť reálnych aktívov zostala vo vašich rukách.
Pre ostatných hráčov môžeme fondový trh porovnať s hrou na ruskú ruletu, len v tvrdšom variante: keď zo šiestich nábojov je v bubne revolveru päť. To je tiež hra, a v nej budú dokonca aj chumaji, ktorí vyhrajú, ale bude ich celkom málo, keďže výsledky sú predurčené východiskovými podmienkami hry.
Reálne je fondový trh krytý peniazmi iba na 1-2%. Teda iba 1-2% peňazí investori dokážu dostať von bez strát, keďže trh je virtuálny a od chvíle jeho vzniku sa nepočítalo s tým, že investori dokážu hromadne z neho odísť a odniesť si aspoň to, čo reálne zaplatili pri vstupe.
Je to ako banka, z ktorej sa vkladatelia rozhodli vybrať peniaze. Takáto banka sa okamžite dostáva na hranicu bankrotu. Ale normálna banka musí mať aktíva, prevyšujúce jeho peňažné záväzky, a keď banke chýba hotovosť, ktorú by mala vrátiť klientom, pre chýbajúcu sumu je banka povinná použiť prostriedky získané z realizácie aktív, aby splnila svoje záväzky voči klientom. V každom prípade banka vráti klientom aspoň 80-90% peňazí.
Na fondovom trhu však nič také nie je, tu nikto nikomu nič nedlží, nič sa vracať nechystá a nikdy ani nič nevráti.
Dno fondového trhu – to je reálna hodnota akcií, určovaná reálnou ziskovosťou podniku. Táto hodnota je desaťnásobne nižšia ako hodnota akcií na virtuálnom trhu.
Preto keď hovoria, že USA vyhradí 700 miliárd dolárov na záchranu fondového trhu а experti vravia, že to by malo stačiť, – u mňa to vyvoláva iba úsmev.
Aby bol zachránený virtuálny fondový trh, je treba vytlačiť 100 triliónov dolárov, na celú hodnotu tohto trhu. Ale ak sa vytlačia, dolár poklesne približne 10-násobne. Preto, zachraňovať fondový trh v takej podobe, v akej existoval počas posledných desaťročí, sa nikto nechystá. Je to jednoducho fyzicky nemožné.
Už zohral svoju rolu, splnil úlohy, ktoré boli pred ním stanovované a jeho tvorcovia ho viac nepotrebujú.
Pravdaže, tvorcovia tohto trhu sú ľudia veľmi inteligentní a budú sa do istého času tváriť, že na trhu prebieha boj o jeho záchranu, a niekedy, na niekoľko dní, bude rásť (mimochodom, na tom znovu a znovu budú môcť tvorcovia virtuálneho trhu zarábať, keďže práve oni rozhodujú o čase a objeme rastu). Takže v tejto hre víťazi zvonku byť nemôžu.
Mimochodom, nikdy ste sa nezamysleli nad tým, čo vám v skutočnosti hovoria „múdri“ experti a nemenej „múdri“ analytici z televíznych obrazoviek о príčinách rastu alebo pádu kurzu akcií alebo kótovania cien ropy?
Napríklad, niekto vám dôležito rozpráva na kanále Vesti (alebo na akomkoľvek inom západnom kanále) о tom, že cena ropy stúpla o $10 za barel, keďže bola zverejnená informácia о tom, že sa ukázalo, že zásoby ropy v skladoch USA sú o 1 milión barelov menšie, než sa očakávalo. Kto a aké veľké zásoby „očakával“, a prečo by úroveň týchto očakávaní mala byť východiskovým bodom pre hodnotenie zverejnených zásob? Na to sa nikto nepokúša odpovedať, ale to je ďalšia otázka z toho istého divadelného prestavenia.
Najprv o tom milióne barelov. Pre značku Brent je to približne 131 tisíc ton (zhruba približne 2500 vlakových cisterien ropy). V skutočnosti je to objem ropy, ktorý USA spotrebuje za jednu hodinu. V roku 2005 USA za 24 hodín míňali približne 21 miliónov barelov ropy. Teraz je to približne 24 milióna barelov. 1 milión barelov sa rovná 1/8760 z ročnej spotreby ropy v Spojených štátoch alebo približne 0,012% ročnej spotreby. V peniazoch tento milión barelov stojí 100 miliónov dolárov (ak je cena 100 dolárov za barel). Pričom týchto 100 miliónov dolárov nie je stratených, nikam sa nepodeli, nezmizli. Jednoducho ich nestihli dopraviť do ropného skladu. Mimochodom, ani to nie je isté, že ho tam nestihli dopraviť a naozaj tam zatiaľ nie je. Jednoducho existuje informácia, správa pre trh. Táto „šokujúca správa“ vyvoláva rast hodnoty objemu ropy, vyťaženej vo svete za rok o 228 miliárd dolárov (10 dolárov × 7,6 barelu v tone × 3 miliardy ton).
Sami môžete zhodnotiť rozumové kvality „expertov“, ktorí vám vysvetľujú, prečo stúpla cena ropy o 10 dolárov za barel. To isté sa týka 99% akýchkoľvek iných správ od finančných expertov z fondových trhov. A teraz si môžete sami tipnúť, kto a koľko zarobil na tejto správe.
Teraz o vysokej cene ropy. Počas posledných 8-10 rokov jediná príčina vysokých cien ropy bola to, že vysoké ceny v tomto období riešili rovnaké úlohy, ako aj fondový trh – zmraziť objem dolárov, ale na rozdiel od fondového trhu, v reálnom tovare.
Ropa je ideálna voľba pre zmrazovanie obrovskej masy peňazí. Dá sa pomýliť pri výbere objektu a zdvihnúť cenu na tovar, ktorý v prípade prílišného dvíhania cien konzument môže odmietnuť kúpiť. Ropa – to je prakticky jediný tovar, kúpy ktorého sa nikto nezriekne. Dokonca aj radového občana, ktorý jazdí na svojom aute, je prakticky nemožné znovu posadiť na električku alebo na metro. Radšej zostane napoly hladný, ale na ušetrené peniaze si kúpi benzín a bude naďalej používať automobil. Mimochodom, 69% ropy sa spracúva na benzín a dieselové palivo. Pritom ropou sa zmrazujú peniaze nielen veľkých spoločností, ale aj jednoduchých občanov, keďže počas posledných 10 rokov aj jednoduchí občania už majú príliš veľa peňazí v rukách, a tieto prostriedky tiež začali predstavovať predčasné nebezpečenstvo pre dolár – hlavný tovar majiteľov FRS.
Okrem priameho blokovania niekoľkých triliónov dolárov, vysoké ceny ropy predstavujú aj ideálny prostriedok, ako zvyšovať ceny na všetky ostatné skupiny tovarov (potraviny, produkcie strojárskeho priemyslu atď.), keďže všetky ceny obsahujú energetickú a dopravnú zložku.
Takýto dodatočný rast cien každoročne umožňoval zmrazovať ešte niekoľko triliónov dolárov.
Takže jedinou príčinou mimoriadne vysokých cien ropy počas posledného desaťročia bol priamy záujem o to zo strany USA, presnejšie tých, ktorí tlačili doláre. Bolo potrebné o niekoľko rokov oddialiť zrútenie sa pyramídy a dobre sa pripraviť na „kontrolovaný pád“ svetovej ekonomiky.
A aby sa vysoko zdvihli ceny a dalo sa tomu presvedčivé vysvetlenie, bola zorganizovaná vojna v Iraku údajne za účelom získania „lacnej ropy“. Američania tam vôbec neprišli kvôli kontrole nad jeho ropou, аle nato, aby sa iracká ropa niekoľko rokov nedostala na trh, a nestabilita v tomto regióne napomáhala rastu svetových cien ropy.
Poďme ďalej.
Veľmi zábavné bolo pozorovať na jar a v lete 2008 správy, o tom, že špeciálna komisia v USA hľadá špekulantov na burzách, ktorí môžu za príliš vysoké ceny ropy, kvôli ktorým trpí ekonomika USA. Zaujímavé je, že špekulantov ešte stále nenašli.
Nemá zmysel odsudzovať majiteľov FRS USA. Sú to jednoducho veľmi bystrí ľudia, ktorí si pre seba vytvorili obrovské, až fantastické možnosti (aj finančné, aj politické, aj vojnové), aby mohli vplývať na náš svet. Nie sú povinní sa starať o celé ľudstvo. Nepodpisovali o tom žiadne zmluvy a takéto záväzky nemajú pred nikým. Jednoducho si robia svoj biznis a vytvárajú pre seba mechanizmy pre rast a prekvitanie tohto biznisu. Cieľom tohto článku nie je niekoho odsudzovať, cieľom je ukázať svet taký, aký je a pomôcť ušetriť peniaze tým, ktorí svojou ťažkou prácou zarábali a našetrili dostatočne neveľké na dnešné pomery peniaze: 100 tisíc až 1-2 miliónov dolárov. Pod vankúšom uchrániť tieto peniaze sa nepodarí. Ale o tom o niečo neskôr. Zatiaľ pokračujme.
Mimochodom, viete ako sa určujú takzvané „burzové“ ceny zlata?
Myslíte si, že prebiehajú aukcie na burze zlata a bilancia cien ponuky a dopytu predstavuje burzovú cenu? Mýlite sa. O cene zlata rozhodujú veľmi múdri a veľmi vážení ľudia (píšem to bez irónie, celkom vážne, keďže ľudia, ktorí vytvorili tento mechanizmus, sú nesporne ľudia veľmi inteligentní a veľmi vplyvní).
O cene zlata v súčasnosti rozhodujú členovia rodiny Rothschildovcov, ktorí sa stretávajú vo svojej londýnskej vile a na základe burzových obchodov, o „pôvode“ ktorých vedia iba oni, rozhodujú o tom, koľko má stáť zlato. Mimochodom, v duchu som im tlieskal pred 6-7 rokmi, keď potichučky znížili cenu zlata na 250 dolárov za trójsku uncu. Potom sa ako mávnutím čarovného prútika objavilo množstvo článkov o tom, že zlato prestalo plniť funkciu pokladu a krytia časti zlato-valutových zásob, že zlata by sa centrálne banky mali zbavovať. V dôsledku toho centrálne banky Švajčiarska a Anglicka predali investorom polovicu svojich zlatých zásob, ak sa nemýlim – čosi približne okolo 2 500 ton, (skúste si tipnúť, kto ich skúpil). Pričom, zdá sa, nezostalo iba pri centrálnych bankách Anglicka a Švajčiarska. Vtedy som nemohol veľmi sledovať situáciu, pretože som nemal internet, a v novinách a časopisoch o tom písali málo.
Potom, v priebehu 3 rokov cena zlata stúpla na viac ako 1000 dolárov za trójsku uncu.
Teraz sa pohybuje okolo 750-800 dolárov, ale nebojte sa, keď bude treba, rýchlo stúpne aj na 2, aj na 3 tisíc dolárov za uncu. Presnejšie, nie dolárov ale nejakých iných peňazí, ktoré doláre vystriedajú.
Každý si môže predstaviť, aké by to bolo s jeho osobným blahobytom, ak by mal právo určovať cenu zlata pre celý svet. Potreboval by sa venovať ešte nejakému podnikaniu alebo toto podnikanie je hodné všetkých iných druhov podnikania dohromady?
Teraz je treba povedať o tom, čo sa deje vo svete v súčasnosti, a čo bude ďalej.
Teraz prebieha „kontrolovaný pád“. Je treba chápať, že pre tvorcov virtuálneho fondového trhu sa nič strašné nedeje. Všetko ide podľa plánu. Táto etapa „kontrolovaného pádu“ tiež má priniesť obrovské zisky a posilniť pozície majiteľov FRS na celom svete. Etapa pádu je nevyhnutná, pretože zákony fyziky nikto nezrušil, a každá finančná pyramída skôr či neskôr spadne. To egyptské pyramídy môžu stáť stáročia, finančné sa nevyhnutne rozpadajú.
O niečo neskôr by sa zrútila aj sama, o 2-3 roky, ale vtedy by sa tento proces stal nekontrolovateľným a mohol spôsobiť škodu záujmom tvorcov pyramídy. Aktívna príprava na kontrolovaný pád prebiehala dlhé roky. Ide o to, že počas tejto etapy bude nevyhnutné pokupovať za pár drobných najhodnotnejšie podniky а za týmto účelom bude potrebné prísne kontrolovať všetky finančné toky a mať možnosť priškrtiť tie z nich, ktoré budú ohrozovať záujmy skupovania podnikov (napríklad tie, ktoré by mohli pomôcť podniku, atraktívnemu pre majiteľov FRS, aby sa udržal do konca krízy).
Bola takáto príprava? Môžeme uvidieť jej stopy? Bola. Uprostred 90-tých rokov a počas ich druhej polovice prakticky zmizlo bankové tajomstvo. Oficiálna zámienka snáh o zrušenie bankového tajomstva bola nevyhnutnosť zápasu s neplatením daní. Pod hrozbou toho, že pre banky v Švajčiarsku a iných krajinách, kde sa deklarovala prítomnosť bankového tajomstva, budú zatvorené bankové trhy USA, Kanady a ďalších krajín, prakticky všetky štáty sa zriekli bankového tajomstva ako takého.
Ale vedieť len to, že nejaké peniaze niekam odniekiaľ idú nestačí. Je treba získať možnosť, ak bude nevyhnutné aktívne pôsobiť na situáciu. Ďalším krokom bol 11. september 2001. Udalosti, ktoré sa vtedy udiali, vyriešili celý rad úloh, ale teraz vypichneme iba jednu, ktorá nás zaujíma v rámci témy nášho článku. V dôsledku týchto udalostí boli prijaté zákony o zápase s financovaním terorizmu. V skutočnosti nie je ťažké sa dovtípiť, že teroristi takmer vždy sú financovaní vôbec nie cez banky, a aj na organizáciu teroristických útokov sú potrebné smiešne sumy – zvyčajne menej ako niekoľko desiatok tisíc dolárov.
V skutočnosti, hlavným cieľom prijatia týchto zákonov bolo vytvorenie mechanizmu blokovania bez rozhodnutia súdov na ľubovoľne dlhé časové obdobie (hoci aj na 20 rokov) akejkoľvek sumy, ak sú podozrenia, že táto suma je údajne určená v konečnom dôsledku pre teroristov. Súdna procedúra je v danom prípade nepohodlná – to trvá dlho, je potrebné predložiť dôkazy, že sú to naozaj teroristické peniaze a navyše je ťažké kontrolovať obrovské množstvo súdov po celom svete. Takto bol získaný reálny nástroj na pôsobenie v nevyhnutnom prípade na situáciu počas blížiaceho sa „kontrolovaného pádu“.
zdroj: http://chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=523&c=Michail_Chazin_Skutocne_priciny_svetovej_financnej_krizy__Cast_1
Od roku 1971, keď bolo zrušené viazanie dolára na množstvo zlata, zabezpečované zlatými zásobami USA, doláre sa začali tlačiť v neobmedzenom množstve. Kúpyschopnosť dolára bola krytá nielen HDP USA (ako sa to deje v každej normálnej krajine), ale aj HDP krajín celého sveta.
To by ešte stále nič neznamenalo, ale tie štáty, ktoré začali zabezpečovať silu dolára, nikdy nemali a nemajú kontrolu nad objemom emisie dolárov. Túto kontrolu reálne nemá ani vláda USA. Takýmto právom disponuje iba Federálny rezervný systém USA (FRS).
Federálny rezervný systém USA (inak povedané Centrálna banka USA) je súkromná organizácia, patriaca dvadsiatim súkromným bankám USA. To je ich hlavný biznis – tlačiť svetové peniaze. Aby to dosiahli, súčastní majitelia FRS investovali značné množstvo času – desaťročia, presnejšie storočia – aj úsilí: prispela k tomu 1. a 2. svetová vojna, Bretton-woodske dohody z roku 1944 atď. a, pravdaže, samotné vytvorenie FRS v roku 1907.
Takto skupina súkromných osôb definitívne získala právo púšťať do obehu doláre, rozhodovať o objeme, termínoch ich emisie atď. Od roku 1971 do roku 2008 objem masy dolárov vo svete vzrástol o niekoľko desiatok krát, prekročiac mnohonásobne reálny objem masy tovarov vo svete.
Takýto stav vecí bol mimoriadne výhodný predovšetkým pre majiteľov FRS ako súkromnej organizácie a na druhom mieste pre samotné USA ako štát. O výhodách majiteľov FRS si porozprávame o niečo neskôr. Medzi výhody USA patrí možnosť od roku 1944, a obzvlášť od roku 1971, t.j. v priebehu posledných 37 rokov žiť nad svoje možnosti, teda do značnej miery na úkor ostatného sveta.
HDP USA tvorí 20% svetového HDP. Pravda, táto suma nie je úplne správna, keďže do objemu svojho HDP Spojené štáty zahŕňajú rad ukazovateľov, napríklad hodnotu niektorých druhov služieb, ktoré iné krajiny do svojho HDP nezapočítavajú. Ak to prepočítame podľa spoločných pravidiel, z 20% sa tento ukazovateľ zníži približne na 15%. No dobre, nech je to teda 20%. Pritom však USA konzumujú 40% produktov, ktoré sa každoročne vyrobia na celom svete. Otázka pre tých, čo vedia rozmýšľať, znie: ak niekto vyrába 20% (alebo 15%?), а konzumuje 40%, niekto za to musí predsa platiť, nie?
Samozrejme, že platí, a tento niekto je celý ostatný svet, ktorý dáva Amerike svoje tovary výmenou za nekryté papieriky. Pritom dochádza k obrovskému prerozdeľovaniu svetových bohatstiev v prospech USA.
Mimochodom, čím dlhšie človek pozerá na to, čo sa deje vo svete, tým viac dospieva k názoru, že nič nie je nové pod slnkom. Všetko buď tu už bolo v dejinách, alebo bolo opísané v rozprávkach. Napríklad, výmena reálnych aktív za papieriky je analogická tomu, ako za korálky a podobné haraburdy o celkovej hodnote 24 dolárov bol od Indiánov kúpený Manhattan. A schopnosť žiť na účet druhých a byť pritom najsilnejším, bola opísaná v rozprávke o Filipkovi, ktorý vysával šťavy z iných rastlín, ktoré boli slabšie ako on.
Mojou úlohou nie je odsúdenie FRS, Spojených štátov amerických ako štátu alebo kohokoľvek ešte. Netreba nikoho odsudzovať, treba len uvidieť svet práve taký, aký je v skutočnosti. Pravdivý obraz sveta umožní pochopiť, čo sa v skutočnosti deje, čo sa bude diať a čo sa dá spraviť, aby sa vás kríza buď vôbec nedotkla, alebo sa dotkla podľa možnosti čo najmenej.
Vzniká otázka: načo FRS potreboval vyrábať viac dolárov, než je potrebné pre normálne fungovanie svetovej ekonomiky?
Naozaj, ak by všetky krajiny, ktoré dobrovoľne „začlenili“ svoje ekonomiky do mechanizmu podpory a zabezpečenia kúpyschopnosti dolára, mali právo realizovať kontrolu nad emisiou dolára, nič zlé by sa so svetovou ekonomikou nestalo. Reálna masa dolárov by zodpovedala reálnemu objemu aktív, ktoré by mali byť kryté dolármi.
V tom je však práve pes zakopaný. Ak si súkromná osoba a máš právo tlačiť dolár, krytý ekonomikou celého sveta, potom, ak pravdaže nie si svätý, a bankári FRS svätí nie sú, jednoducho musíš začať s nadvýrobou dolára, pretože ti to poskytuje fantastické možnosti. Federálny rezervný systém sa vytvoril práve za týmto účelom, práve preto sa robilo všetko čo sa dalo, aby sa dolár stal svetovou valutou. Tvoja nadvýroba dolára, to je tvoj a iba tvoj tovar. Pričom najlepší tovar na svete. Svojou ziskovosťou prekoná akékoľvek iné druhy zarábania peňazí. Drogy, prostitúcia, obchod so zbraňami – to sú všetko len smiešne zábavky v porovnaní s možnosťou tlačiť doláre.
Takúto možnosť FRS dostal, presnejšie zarobil si ju právom.
Na toto právo bolo minuté obrovské množstvo intelektu (tých najúžasnejších mozgov), obrovské množstvo úsilí, peňazí a roky namáhavej práce, za týmto účelom bolo zorganizovaných niekoľko kríz a zopár svetových vojen.
Poďme ďalej.
Nadvýroba dolára je potrebná nato, aby sa obohatili (a načo iné?). Za tieto prakticky virtuálne peniaze sa dá skupovať celkom nevirtuálny, veľmi reálny likvidný majetok (spoločnosti, továrne, zlato, ďalšie aktíva).
Časť peňazí je potrebné minúť na podporenie sily USA. Majitelia FRS – to je mozog. Ale mozog, dokonca aj keď má peniaze, je prakticky bezbranný proti hrubej sile. Preto mozog potrebuje veľmi silné telo - nielen silné, ale najsilnejšie na svete. Takéto telo sú USA. Z tohto dôvodu neľutovali peniaze na to, aby telo malo najsilnejšiu armádu na svete a najsýtejší ľud na svete.
Preto vždy za extra objemy konzumovaných tovarov, nezarobené ekonomikou USA, platilo obyvateľstvo USA.
Je treba povedať, že značné prostriedky sa vynakladali na zabezpečenie „dostupných“ úverov – spotrebiteľských, okrem iného ja na bývanie. t.j. človek ešte nič nezarobil, ale už dostal dom, auto, atď. Pravda, výmenou za záväzok pracovať 30 rokov, aby mohol dlh splatiť. Financovať toto všetko (dávať obrovské množstvo úverov) sa dalo iba s pomocou nekrytej emisie dolára. Pritom tí, ktorí boli „v obraze“ (majitelia FRS) výborne vedeli, že vracať tieto peniaze spotrebiteľ v plnej výške nebude musieť, keďže nastane obdobie „kontrolovaného pádu“ a všetko sa zmení, okrem iného padne aj dolár.
To však bude neskôr - zatiaľ: počas 1970-tých, 80-tých, 90-tých rokov všetko ide dobre, do kontrolovaného pádu ešte zostáva čas..
Inak, často počujem, ako sa mnohí škodoradostne tešia: – Hurá! Dolár padne, ekonomika USA sa zrúti a to bude krach USA! Je treba pochopiť jedno – mozog v podstate svojej zvysoka kašle na telo.
Mozog si pre seba vytvoril telo, ale nie je s ním kardinálne spojený, môže si pre seba vytvoriť ešte niekoľko tiel. Mozog nikdy neprehrá, ak jedno z tiel bude nutné usmrtiť, alebo výrazne oslabiť. Áno, mozog len čiastočne sídli v USA, ďalšie jeho časti sa nachádzajú v Británii, Francúzsku, Taliansku, atď.
Mimochodom, teraz mozog namiesto jedného tela vytvorí ďalšie – mnohopólový svet. Jedným z nových tiel bude Rusko. Je možné, že toto nové telo bude existovať v podobe zväzového štátu pozostávajúceho z Ruska, Bieloruska, Ukrajiny a možno Kazachstanu.
To, že bude uskutočnené zosilnenie a zväčšenie Ruska je takmer isté, keďže na každý nový pól sveta (telo) mozog má určité objektívne požiadavky – čo do počtu obyvateľstva, veľkosti územia, sily ekonomiky, vojenskej sily. Na blížiacom sa posilnení Ruska nie je žiaľ žiadna zásluha samotného Ruska, ale to je iná téma.
Vráťme sa k FRS.
Aby nekrytá časť emisie dolárov netlačila na trh s tovarmi a neviedla k znehodnocovaniu dolára, čo by sa nevyhnutne dialo, až by dolárov bolo v obrate oveľa viac, než tovarových aktív vo svete, geniálne mozgy majiteľov FRS vymysleli úžasné efektívne spôsoby viazania, zamrazovania značnej časti dolárovej masy v podobe virtuálneho tovaru.
Predovšetkým nato bol využitý fondový trh. Z obyčajného, normálneho, bol premenený na do značnej miery virtuálny. Skutočne, akcie podnikov stoja peniaze. Ale hlavná a takmer jediná investičná hodnota akcií na normálnom trhu sa určuje ziskovosťou podniku, t.j. možnosťou dostať zisk v podobe časti zisku podniku, ktorý sa rozdeľuje medzi akcionármi. Hodnota akcie je tým vyššia, čím vyšší je každoročný zisk z vloženého kapitálu. Tak to vyzerá na normálnom fondovom trhu.
Na virtuálnom fondovom trhu bude iná situácia. Vysvetlia vám, že zisk má treťoradý význam. Tie 2, 3, 4 alebo 5% zisku, ktoré zarába korporácia a rozdeľuje medzi akcionármi 10, 20 alebo 50% z nich nemajú zvláštny význam.
Hlavný je rast kapitalizácie a teda rast hodnoty akcií. Dôležité je, aby rástla hodnota Vášho balíka akcií. V tom je hlavný zisk investora. V skutočnosti, v tom je práve hlavná pasca na chumajov. A netreba smútiť, že medzi chumajmi sa ocitli veľmi múdri a silní ľudia. V skutočnosti nás klamú natoľko, nakoľko sami chceme byť klamaní. Bohužiaľ, toto pravidlo je univerzálne, funguje bez výnimiek a vzťahuje sa okrem iného aj na tých najmúdrejších ľudí.
Na virtuálnom fondovom trhu sa deje nasledovné:
Povedzme, že podnikateľ zarobil jeden alebo niekoľko miliónov dolárov. Začína rozmýšľať, kam vložiť peniaze: napríklad postaviť novú továreň. Nato je potrebné vymyslieť kvalitnú produkciu, na ktorú bude dopyt, nájsť pozemok na jej výstavbu, postaviť samotnú továreň, zamestnať personál, vyškoliť ho, nakúpiť suroviny, vyrobiť produkciu, spropagovať ju, predať, atď. Sú to značné množstvá vlastnej práce, času, nervov a v dôsledku toho človek dostáva len niekoľko percent zisku z vložených peňazí. Pritom prácu a energiu je potrebné vkladať neprestajne, každý deň, každý mesiac a každý rok. Ale vtom sa objaví alternatíva – „sladký“ fondový trh. Nič netreba robiť. Je treba iba zaplatiť peniaze, a kúpené balíky akcií budú každý rok stúpať na hodnote, presnejšie, každý rok ti „nakreslia“ 10-15% k pôvodnej cene. Žiadna zvláštne bolehlavy, žiadne zvláštne míňanie síl, energie a dôvtipu.
Všetko je jednoduché a jasné, ako bezplatný syr v istom známom technickom zariadení. No ako sa pritom nenechať oklamať a nezačať veriť všelijakým ekonomickým „guru“, vysvetľujúcim, že hlavná nie je ziskovosť podniku, ale rast kurzovej hodnoty jeho akcií!
Naozaj, pre tých, kto premenil fondový trh na virtuálny, to je v skutočnosti to hlavné, keďže fondový trh, založený na hodnotení akcií vychádzajúc zo skutočnej ziskovosti podniku, by mohol „zužitkovať“, „zviazať“ dolár v objemoch desaťnásobne nižších, než trh, založený na raste kurzovej hodnoty akcií. Pre organizátorov virtuálneho fondového trhu je to naozaj dôležité, keďže tu ide o desiatky triliónov dolárov.
Mimochodom, optiony, futuresy a podobná fondová hatlanina – to všetko je z toho istého divadla s názvom „virtuálny fondový trh“.
Preto dokonca aj pre veľmi inteligentných podnikateľov bolo výhodné uľahčiť si život - klamať sa a veriť vo fondový trh. V skutočnosti sa na takomto trhu peniaze, reálne zarobené neľahkou prácou, menili na virtuálne.
Pre tých, ktorí vymysleli túto fintu s fondovým trhom, okrem úlohy „zmrazovania“ dolárov, takýto trh zároveň riešil aj ďalšie fantasticky výhodné úlohy, dával možnosti obrovských zárobkov.
Pretože, ak kontrolujete kľúčové aspekty tohto trhu, máte k dispozícii značné prostriedky (ak tlačíte doláre, s peniazmi problém nemáte – vždy si môžete sami sebe dať úvery ľubovoľnej veľkosti na prakticky neobmedzené obdobie), sami organizujete správy, na ktoré bude reagovať trh a sami určujete čas a postupnosť prichádzania týchto správ, budete zarábať fantastické peniaze. Pritom, pre vás tieto peniaze, na rozdiel od chumajov, ktorí sa tiež pokúšajú hrať na burze, budú celkom nevirtuálne a reálny zisk z nich budete mať nie virtuálnych 10-15 percent, ale reálnych 40, 50, 60,…,100%. A takto z roka na rok.
Najdôležitejšie je to , že presne viete, kedy tento trh necháte spadnúť, predtým vyberúc odtiaľ všetky svoje peniaze. A dovtedy budete každý rok skupovať kontrolné balíky naozaj ziskových podnikov, aby keď sa všetko zrúti, veľmi veľká časť reálnych aktívov zostala vo vašich rukách.
Pre ostatných hráčov môžeme fondový trh porovnať s hrou na ruskú ruletu, len v tvrdšom variante: keď zo šiestich nábojov je v bubne revolveru päť. To je tiež hra, a v nej budú dokonca aj chumaji, ktorí vyhrajú, ale bude ich celkom málo, keďže výsledky sú predurčené východiskovými podmienkami hry.
Reálne je fondový trh krytý peniazmi iba na 1-2%. Teda iba 1-2% peňazí investori dokážu dostať von bez strát, keďže trh je virtuálny a od chvíle jeho vzniku sa nepočítalo s tým, že investori dokážu hromadne z neho odísť a odniesť si aspoň to, čo reálne zaplatili pri vstupe.
Je to ako banka, z ktorej sa vkladatelia rozhodli vybrať peniaze. Takáto banka sa okamžite dostáva na hranicu bankrotu. Ale normálna banka musí mať aktíva, prevyšujúce jeho peňažné záväzky, a keď banke chýba hotovosť, ktorú by mala vrátiť klientom, pre chýbajúcu sumu je banka povinná použiť prostriedky získané z realizácie aktív, aby splnila svoje záväzky voči klientom. V každom prípade banka vráti klientom aspoň 80-90% peňazí.
Na fondovom trhu však nič také nie je, tu nikto nikomu nič nedlží, nič sa vracať nechystá a nikdy ani nič nevráti.
Dno fondového trhu – to je reálna hodnota akcií, určovaná reálnou ziskovosťou podniku. Táto hodnota je desaťnásobne nižšia ako hodnota akcií na virtuálnom trhu.
Preto keď hovoria, že USA vyhradí 700 miliárd dolárov na záchranu fondového trhu а experti vravia, že to by malo stačiť, – u mňa to vyvoláva iba úsmev.
Aby bol zachránený virtuálny fondový trh, je treba vytlačiť 100 triliónov dolárov, na celú hodnotu tohto trhu. Ale ak sa vytlačia, dolár poklesne približne 10-násobne. Preto, zachraňovať fondový trh v takej podobe, v akej existoval počas posledných desaťročí, sa nikto nechystá. Je to jednoducho fyzicky nemožné.
Už zohral svoju rolu, splnil úlohy, ktoré boli pred ním stanovované a jeho tvorcovia ho viac nepotrebujú.
Pravdaže, tvorcovia tohto trhu sú ľudia veľmi inteligentní a budú sa do istého času tváriť, že na trhu prebieha boj o jeho záchranu, a niekedy, na niekoľko dní, bude rásť (mimochodom, na tom znovu a znovu budú môcť tvorcovia virtuálneho trhu zarábať, keďže práve oni rozhodujú o čase a objeme rastu). Takže v tejto hre víťazi zvonku byť nemôžu.
Mimochodom, nikdy ste sa nezamysleli nad tým, čo vám v skutočnosti hovoria „múdri“ experti a nemenej „múdri“ analytici z televíznych obrazoviek о príčinách rastu alebo pádu kurzu akcií alebo kótovania cien ropy?
Napríklad, niekto vám dôležito rozpráva na kanále Vesti (alebo na akomkoľvek inom západnom kanále) о tom, že cena ropy stúpla o $10 za barel, keďže bola zverejnená informácia о tom, že sa ukázalo, že zásoby ropy v skladoch USA sú o 1 milión barelov menšie, než sa očakávalo. Kto a aké veľké zásoby „očakával“, a prečo by úroveň týchto očakávaní mala byť východiskovým bodom pre hodnotenie zverejnených zásob? Na to sa nikto nepokúša odpovedať, ale to je ďalšia otázka z toho istého divadelného prestavenia.
Najprv o tom milióne barelov. Pre značku Brent je to približne 131 tisíc ton (zhruba približne 2500 vlakových cisterien ropy). V skutočnosti je to objem ropy, ktorý USA spotrebuje za jednu hodinu. V roku 2005 USA za 24 hodín míňali približne 21 miliónov barelov ropy. Teraz je to približne 24 milióna barelov. 1 milión barelov sa rovná 1/8760 z ročnej spotreby ropy v Spojených štátoch alebo približne 0,012% ročnej spotreby. V peniazoch tento milión barelov stojí 100 miliónov dolárov (ak je cena 100 dolárov za barel). Pričom týchto 100 miliónov dolárov nie je stratených, nikam sa nepodeli, nezmizli. Jednoducho ich nestihli dopraviť do ropného skladu. Mimochodom, ani to nie je isté, že ho tam nestihli dopraviť a naozaj tam zatiaľ nie je. Jednoducho existuje informácia, správa pre trh. Táto „šokujúca správa“ vyvoláva rast hodnoty objemu ropy, vyťaženej vo svete za rok o 228 miliárd dolárov (10 dolárov × 7,6 barelu v tone × 3 miliardy ton).
Sami môžete zhodnotiť rozumové kvality „expertov“, ktorí vám vysvetľujú, prečo stúpla cena ropy o 10 dolárov za barel. To isté sa týka 99% akýchkoľvek iných správ od finančných expertov z fondových trhov. A teraz si môžete sami tipnúť, kto a koľko zarobil na tejto správe.
Teraz o vysokej cene ropy. Počas posledných 8-10 rokov jediná príčina vysokých cien ropy bola to, že vysoké ceny v tomto období riešili rovnaké úlohy, ako aj fondový trh – zmraziť objem dolárov, ale na rozdiel od fondového trhu, v reálnom tovare.
Ropa je ideálna voľba pre zmrazovanie obrovskej masy peňazí. Dá sa pomýliť pri výbere objektu a zdvihnúť cenu na tovar, ktorý v prípade prílišného dvíhania cien konzument môže odmietnuť kúpiť. Ropa – to je prakticky jediný tovar, kúpy ktorého sa nikto nezriekne. Dokonca aj radového občana, ktorý jazdí na svojom aute, je prakticky nemožné znovu posadiť na električku alebo na metro. Radšej zostane napoly hladný, ale na ušetrené peniaze si kúpi benzín a bude naďalej používať automobil. Mimochodom, 69% ropy sa spracúva na benzín a dieselové palivo. Pritom ropou sa zmrazujú peniaze nielen veľkých spoločností, ale aj jednoduchých občanov, keďže počas posledných 10 rokov aj jednoduchí občania už majú príliš veľa peňazí v rukách, a tieto prostriedky tiež začali predstavovať predčasné nebezpečenstvo pre dolár – hlavný tovar majiteľov FRS.
Okrem priameho blokovania niekoľkých triliónov dolárov, vysoké ceny ropy predstavujú aj ideálny prostriedok, ako zvyšovať ceny na všetky ostatné skupiny tovarov (potraviny, produkcie strojárskeho priemyslu atď.), keďže všetky ceny obsahujú energetickú a dopravnú zložku.
Takýto dodatočný rast cien každoročne umožňoval zmrazovať ešte niekoľko triliónov dolárov.
Takže jedinou príčinou mimoriadne vysokých cien ropy počas posledného desaťročia bol priamy záujem o to zo strany USA, presnejšie tých, ktorí tlačili doláre. Bolo potrebné o niekoľko rokov oddialiť zrútenie sa pyramídy a dobre sa pripraviť na „kontrolovaný pád“ svetovej ekonomiky.
A aby sa vysoko zdvihli ceny a dalo sa tomu presvedčivé vysvetlenie, bola zorganizovaná vojna v Iraku údajne za účelom získania „lacnej ropy“. Američania tam vôbec neprišli kvôli kontrole nad jeho ropou, аle nato, aby sa iracká ropa niekoľko rokov nedostala na trh, a nestabilita v tomto regióne napomáhala rastu svetových cien ropy.
Poďme ďalej.
Veľmi zábavné bolo pozorovať na jar a v lete 2008 správy, o tom, že špeciálna komisia v USA hľadá špekulantov na burzách, ktorí môžu za príliš vysoké ceny ropy, kvôli ktorým trpí ekonomika USA. Zaujímavé je, že špekulantov ešte stále nenašli.
Nemá zmysel odsudzovať majiteľov FRS USA. Sú to jednoducho veľmi bystrí ľudia, ktorí si pre seba vytvorili obrovské, až fantastické možnosti (aj finančné, aj politické, aj vojnové), aby mohli vplývať na náš svet. Nie sú povinní sa starať o celé ľudstvo. Nepodpisovali o tom žiadne zmluvy a takéto záväzky nemajú pred nikým. Jednoducho si robia svoj biznis a vytvárajú pre seba mechanizmy pre rast a prekvitanie tohto biznisu. Cieľom tohto článku nie je niekoho odsudzovať, cieľom je ukázať svet taký, aký je a pomôcť ušetriť peniaze tým, ktorí svojou ťažkou prácou zarábali a našetrili dostatočne neveľké na dnešné pomery peniaze: 100 tisíc až 1-2 miliónov dolárov. Pod vankúšom uchrániť tieto peniaze sa nepodarí. Ale o tom o niečo neskôr. Zatiaľ pokračujme.
Mimochodom, viete ako sa určujú takzvané „burzové“ ceny zlata?
Myslíte si, že prebiehajú aukcie na burze zlata a bilancia cien ponuky a dopytu predstavuje burzovú cenu? Mýlite sa. O cene zlata rozhodujú veľmi múdri a veľmi vážení ľudia (píšem to bez irónie, celkom vážne, keďže ľudia, ktorí vytvorili tento mechanizmus, sú nesporne ľudia veľmi inteligentní a veľmi vplyvní).
O cene zlata v súčasnosti rozhodujú členovia rodiny Rothschildovcov, ktorí sa stretávajú vo svojej londýnskej vile a na základe burzových obchodov, o „pôvode“ ktorých vedia iba oni, rozhodujú o tom, koľko má stáť zlato. Mimochodom, v duchu som im tlieskal pred 6-7 rokmi, keď potichučky znížili cenu zlata na 250 dolárov za trójsku uncu. Potom sa ako mávnutím čarovného prútika objavilo množstvo článkov o tom, že zlato prestalo plniť funkciu pokladu a krytia časti zlato-valutových zásob, že zlata by sa centrálne banky mali zbavovať. V dôsledku toho centrálne banky Švajčiarska a Anglicka predali investorom polovicu svojich zlatých zásob, ak sa nemýlim – čosi približne okolo 2 500 ton, (skúste si tipnúť, kto ich skúpil). Pričom, zdá sa, nezostalo iba pri centrálnych bankách Anglicka a Švajčiarska. Vtedy som nemohol veľmi sledovať situáciu, pretože som nemal internet, a v novinách a časopisoch o tom písali málo.
Potom, v priebehu 3 rokov cena zlata stúpla na viac ako 1000 dolárov za trójsku uncu.
Teraz sa pohybuje okolo 750-800 dolárov, ale nebojte sa, keď bude treba, rýchlo stúpne aj na 2, aj na 3 tisíc dolárov za uncu. Presnejšie, nie dolárov ale nejakých iných peňazí, ktoré doláre vystriedajú.
Každý si môže predstaviť, aké by to bolo s jeho osobným blahobytom, ak by mal právo určovať cenu zlata pre celý svet. Potreboval by sa venovať ešte nejakému podnikaniu alebo toto podnikanie je hodné všetkých iných druhov podnikania dohromady?
Teraz je treba povedať o tom, čo sa deje vo svete v súčasnosti, a čo bude ďalej.
Teraz prebieha „kontrolovaný pád“. Je treba chápať, že pre tvorcov virtuálneho fondového trhu sa nič strašné nedeje. Všetko ide podľa plánu. Táto etapa „kontrolovaného pádu“ tiež má priniesť obrovské zisky a posilniť pozície majiteľov FRS na celom svete. Etapa pádu je nevyhnutná, pretože zákony fyziky nikto nezrušil, a každá finančná pyramída skôr či neskôr spadne. To egyptské pyramídy môžu stáť stáročia, finančné sa nevyhnutne rozpadajú.
O niečo neskôr by sa zrútila aj sama, o 2-3 roky, ale vtedy by sa tento proces stal nekontrolovateľným a mohol spôsobiť škodu záujmom tvorcov pyramídy. Aktívna príprava na kontrolovaný pád prebiehala dlhé roky. Ide o to, že počas tejto etapy bude nevyhnutné pokupovať za pár drobných najhodnotnejšie podniky а za týmto účelom bude potrebné prísne kontrolovať všetky finančné toky a mať možnosť priškrtiť tie z nich, ktoré budú ohrozovať záujmy skupovania podnikov (napríklad tie, ktoré by mohli pomôcť podniku, atraktívnemu pre majiteľov FRS, aby sa udržal do konca krízy).
Bola takáto príprava? Môžeme uvidieť jej stopy? Bola. Uprostred 90-tých rokov a počas ich druhej polovice prakticky zmizlo bankové tajomstvo. Oficiálna zámienka snáh o zrušenie bankového tajomstva bola nevyhnutnosť zápasu s neplatením daní. Pod hrozbou toho, že pre banky v Švajčiarsku a iných krajinách, kde sa deklarovala prítomnosť bankového tajomstva, budú zatvorené bankové trhy USA, Kanady a ďalších krajín, prakticky všetky štáty sa zriekli bankového tajomstva ako takého.
Ale vedieť len to, že nejaké peniaze niekam odniekiaľ idú nestačí. Je treba získať možnosť, ak bude nevyhnutné aktívne pôsobiť na situáciu. Ďalším krokom bol 11. september 2001. Udalosti, ktoré sa vtedy udiali, vyriešili celý rad úloh, ale teraz vypichneme iba jednu, ktorá nás zaujíma v rámci témy nášho článku. V dôsledku týchto udalostí boli prijaté zákony o zápase s financovaním terorizmu. V skutočnosti nie je ťažké sa dovtípiť, že teroristi takmer vždy sú financovaní vôbec nie cez banky, a aj na organizáciu teroristických útokov sú potrebné smiešne sumy – zvyčajne menej ako niekoľko desiatok tisíc dolárov.
V skutočnosti, hlavným cieľom prijatia týchto zákonov bolo vytvorenie mechanizmu blokovania bez rozhodnutia súdov na ľubovoľne dlhé časové obdobie (hoci aj na 20 rokov) akejkoľvek sumy, ak sú podozrenia, že táto suma je údajne určená v konečnom dôsledku pre teroristov. Súdna procedúra je v danom prípade nepohodlná – to trvá dlho, je potrebné predložiť dôkazy, že sú to naozaj teroristické peniaze a navyše je ťažké kontrolovať obrovské množstvo súdov po celom svete. Takto bol získaný reálny nástroj na pôsobenie v nevyhnutnom prípade na situáciu počas blížiaceho sa „kontrolovaného pádu“.
zdroj: http://chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=523&c=Michail_Chazin_Skutocne_priciny_svetovej_financnej_krizy__Cast_1
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
