Andrej Kobiakov : Vťahuje nás vír recesie

Časť 1.

Interview s Andrejom Kobiakovom o svetovej finančnej kríze

O začínajúcej ekonomickej (finančnej) kríze sa so riaditeľom analytického internetového časopisu RPMonitor, autorom knihy Úpadok impéria dolára, alebo Koniec Pax Americana (ktorú napísal spolu s Michailom Chazinom v roku 2002), predsedom Expertnej rady fondu Ruský podnikateľ ekonómom Andrejom Kobiakovom sa porozprávali novinári Iľja Bražnikov a Iľja Chaskovič. V skrátenej podobe bolo toto interview uverejnené v novinách Rossija a v decembrovom čísle Politického žurnálu. Našim čitateľom ponúkame možnosť sa s interview oboznámiť v plnom znení.

– Andrej Borisovič, mnohých v súčasnosti zaujíma otázka: dotkne sa súčasná kríza iba finančnej sféry? Čitateľov by taktiež zaujímala vaša prognóza toho, ako dlho kríza potrvá a aký bude svet po kríze? Čo sa stane s Ruskom, ako to celé zvládne?

– Táto kríza sa nebude týkať - už teraz sa netýka iba finančnej sféry. Už počas súčasnej etapy krízy existuje množstvo informácií o tom, že kríza prišla aj do reálnej ekonomiky. Stalo by sa to v každom prípade, aj keby kríza bola oveľa slabšia.

Počas posledných niekoľkých desaťročí súčasťou všetkých finančných kríz je aj makroekonomická zložka. Spomeňme si na ázijskú krízu z roku 1997. V globálnom merítku sa možno prejavila menej, ale v regiónoch, v ktorých prebiehala, priviedla k dosť závažnému poklesu aj HDP, aj väčšiny ekonomických ukazovateľov. V tom spočíva špecifikum kríz 20., a teraz už aj 21. storočia.

Na rozdiel od kríz, ktoré opísali Marx a iní klasici – ako napríklad krízy nadvýroby, súčastné krízy v 90% prípadov vzniká vo finančnej sfére, a až potom prechádzajú priamo do reálnej ekonomiky. Teraz žijeme pod nadvládou financií, akoby vo svete obrátenom hore nohami. Marx má také pojmy ako „základňa“ a „nadstavba“. Zdalo by sa, že reálna ekonomika – to je základňa, výroba a financie by mali plniť pomocné funkcie. Často uvádzam svojim študentom nasledovný príklad – analógiu. Predstavte si, že žije existuje človiečik, ktorému začne veľmi silno rásť hlava, až dosiahne hmotnosť niekoľkonásobne prevyšujúcu hmotnosť jeho tela. Predstavte si, aké potom bude preňho ťažké stáť rovno – keď sa jeho hlava len trochu pohne, je jasné, aké budú následky. V podstate práve takéto zmeny prebehli počas posledných desaťročí a v súčasnosti si základňa a nadstavba vymenili miesta. Vyzerá to, že nie pes krúti chvostom, ale chvost psom, pretože chvost – finančná nadstavba – sa stal sebestačným.

Preto bolo od začiatku očividné, že kríza nezasiahne iba finančnú sféru, а keď zoberieme do úvahy, ako dávno nebola kríza, ktorá by sa zrodila v samotnom centre svetových financií – v USA, na ich finančných trhoch, v ich finančnom systéme, – takáto kríza bude nevyhnutne tá najvýraznejšia za posledné storočie, а je celkom možné, že ešte závažnejšia, čo do svojho rozsahu.
– Prvé, na čo sa v tejto súvislosti ihneď poukazuje, je Veľká depresia. Existuje nejaká spojitosť medzi Veľkou depresiou v USA a Druhou svetovou vojnou?

– Priamu spojitosť tu môžem len ťažko nahmatať. Tu by sa dalo trochu zafantazírovať. Napríklad, Amerika sa dostávala z krízy vďaka takzvanému „new deal“, ktorý vyhlásil Roosevelt a Európa sa s krízou vysporadúvala v rámci celkom iných schém. Keynes, ktorého neprávom obviňujú zo socializmu a ktorý žiadnym socialistom v skutočnosti nebol, sa snažil zachrániť západnú spoločnosti pred sebazničením. Všetkým bolo jasné, že za podmienok takejto krízy, (pričom Európa bola v ešte horšej situácii, pretože sa k tomu pridávali aj následky Prvej svetovej vojny, súvisiace s reparáciami a kontribúciami, ktoré vyplácalo Nemecko a krajiny, ktoré prehrali vojnu) bolo jasné, že celý svet sa môže vybrať buď po ceste „hnedého“ projektu, ktorý doslova za pár rokov zdvihol Nemecko „z kolien“ a urobil z krajiny so zničenou ekonomikou mocný štát s rozvinutým priemyslom, alebo po „červenej“ ceste. V ZSSR boli v čase Veľkej depresie grandiózne úspechy, všetkým známe „päťročnice za štyri roky“ atď. Preto prihliadnuc na toto všetko, zrejme ako jediný variant sa javila prestavba samotného systému západného kapitalistického projektu. Môžeme koľko chceme kritizovať Keynesove alebo Rooseveltove kroky, ale iné východisko jednoducho nebolo. V opačnom prípade by sa museli vybrať po jednej z dvoch spomenutých ciest, ktorým sa chceli všemožne vyhnúť.

Má zmysel dávať do súvislosti s týmto všetkým vojnu? Nie je to pre mňa celkom očividné. Je jasné, že vojna pomohla Amerike sa definitívne dostať z toho depresívneho stavu, ale či sa vedome snažila túto vojnu vyprovokovať...

– …а čo Pearl Harbor?

– Áno, isté, ale vojna vtedy už začala. Pearl Harbor bol spôsob ako vtiahnuť Ameriku do už prebiehajúcej vojny. To, či vojna vôbec bola nevyhnutná, pokiaľ ide o Veľkú depresiu, odpoveď na túto otázku, opakujem, nie je jasná. Ale existuje iná úroveň súvislostí.

Existujú napríklad Kondratievove cykly. Nikolaj Kondratiev bol slávny ruský ekonóm, ktorý sa, mimochodom, stal obeťou „čistiek“ a tragicky zahynul. Ale jeho práce sa zachovali, vďaka Josephovi Schumpeterovi sa preslávili, а potom sa okľukou znovu vrátili do Ruska. Vo svete existuje početné spoločenstvo, ktoré vyznáva názory Nikolaja Kondratieva.

Objavil takzvané „veľké vlny ekonomickej konjunktúry“, ktoré sa ešte nazývajú „polstoročné cykly“. Obyčajné malé ekonomické cykly sa dajú vysvetliť prostredníctvom nazhromaždenia kapitálu, prostredníctvom nadinvestovania do konkrétnych odvetví výroby, najčastejšie prostredníctvom klasickej schémy krízy nadvýroby. Ale veľmi rýchlo sa vstrebávajú, reč je o krízach, ktoré zaberajú v priemere päť rokov. Sú jasné aj príčiny ich vzniku, aj to, ako s nimi treba bojovať.

Kondratiev nám však ukázal iné cykly. Tieto cykly majú periodicitu 50 rokov. Táto otázka má dokonca do istej miery mystický charakter. Ale existujú aj vedecké pokusy ju zodpovedať. Jedna z nich je spojená s predpokladom, že tu ide o striedanie technologických zriadení – mení sa zloženie základnej skupiny inovácií, ktoré determinujú prebiehajúci výrobný program, teda práve ony determinujú hromadný dopyt na veľmi dlhé obdobie, а na druhej strane ukazujú sa byť natoľko významné, že na seba naväzujú obrovské množstvo pomocných odvetví. A tento rastový potenciál musí vystačiť, povedzme, na 25 rokov, a potom začína klesajúcu fáza tohto procesu. Sú to principiálne dôležité inovácie, napríklad motor s vnútorným spaľovaním, parný stroj atď. Existuje názor, že posledná vojna súvisela s počítačovými technológiami, s mobilným spojením, s mikročipmi, teda používaním mikročipov všade, kde sa dá. Išlo zrejme aj o virtuálnu ekonomiku na internete, elektronický banking, elektronický obchod atď. Musí to však byť naozaj taká inovácia, ktorá na seba naväzuje veľmi závažné zmeny aj v štruktúre dopytu spoločnosti, aj v štruktúre jej základných odvetví výroby aj využívaných konštrukčných materiálov, používaných technológií atď.

Napríklad, taký motor s vnútorným spaľovaním. Vyžiadal si zmenu štruktúry palivovo-energetického balansu, pretože dovtedy ropa v takom rozsahu jednoducho nebola potrebná. Začal byť potrebný syntetický kaučuk – začala byť nevyhnutná reakcia polymerizácia. Tu všetko, ako sa hovorí, so všetkým súvisí. Žiadny prírodný kaučuk by nepostačil na výrobu pneumatík a plášťov. Montáž na bežiacom páse, určitá úroveň veľmi úzko špecializovanej deľby práce si vyžiadala zmenu systému vzdelávania – vznik špecializovaného vzdelávania, objavenie sa úzko špecializovaných robotníkov atď. Objavenie sa tohto nového cyklu na báze motoru s vnútorným spaľovaním zmenilo štruktúru ťažby surovín. Navyše, vzniklo benzínové odvetvie, а rozbehol sa chemický priemysel, využívajúci ďalšie látky, vznikajúce pri spracovaní ropy.

Aj Kondratiev, keď písal svoje práce počas 20-tých rokov, predpovedal Veľkú depresiu, poukážuc na to, že ekonomika vstupuje do klesajúcej fázy cyklu. A teraz máme dočinenia s prechodom do klesajúcej fázy ďalšieho v poradí Kondratievovho cyklu.

– Niektorí výskumníci si všimli, že na Kondratievove cykly sa viažu nielen na ekonomické procesy.

– Áno, na túto cyklickosť sa dá pozrieť aj z hľadiska širšej korelácie – zobrať do úvahy všetky spoločenské kataklizmy, revolúcie. V skutočnosti neexistuje a ani nemôže existovať jednoznačný výklad Kondratievovych cyklov. Je to čosi, čo sa nedá overiť prostredníctvom experimentu a navyše potrebný čas na pozorovanie je prakticky celý ľudský život, prinajmenšom produktívny vek. Preto je jasné, že samotné tieto výskumy do väčšej miery majú hypotetický charakter. Existujú rôzne vysvetlenia, a takí na slovo vzatí odborníci 20. storočia ako Fernand Braudel z francúzskej školy Annales alebo v súčasnosti Immanuel Wallerstein hlásajú tú istú teóriu Kondratieva, ale pozerajú sa na ňu už v historickom kontexte.

– Ak vychádzame z toho, že sa výsledkom depresie stala vojna, mali by sme očakávať znovu nejaké kataklizmy rovnakého rozsahu?

– Po prvé, bolo to až na konci depresie, ktorá bola v 1930-tých rokoch, a my sa zatiaľ nachádzame v začiatočnom štádiu. Preto v každom prípade, to nebude čoskoro. Okrem toho, dokonca aj samotný Kondratiev hovorí, že ani jeden cyklus sa presne neopakuje, každý raz prebieha v nejakej novej podobe, preto iba vychádzajúc z tohto predpokladu sa nedá predpovedať vojnu. Tým viac, že cykly, to nie je veštenie z kávy, je to jednoducho nástroj, ktorý nám môže napovedať väčšiu alebo menšiu pravdepodobnosť nejakých udalostí alebo nejakých tendencií. Kondratievova teória vĺn nie je iba alarmizmus – obsahuje v sebe aj zdroj optimizmu. Po depresii má predsa nastať nový rast. Inak povedané, príde ďalšia vlna ekonomického rozvoja, ale v takom prípade by sa mala vytvoriť na základe nejakej skupiny inovácií. Otázka znie: akých inovácií?

– Čo tak nanotechnológie?

– Už sa začína diskutovať o týchto problematikách, možno to budú nejaké biotechnológie, možno to bude medicína, áno, možno nanotechnológie, teda nové konštrukčné materiály s vopred zadanými vlastnosťami, génové inžinierstvo atď. Odhadnúť vopred o akú skupinu základných technológií pôjde v nasledujúcom „veľkom cykle“ je dôležité preto, aby sme danú oblasť začali urýchlene vyvíjať už teraz, aby sme sa stali jedným z lídrov novej „vlny“.

Reagan na začiatku 80-tých rokov vyťahoval americkú ekonomiku ako barón Prášil sám seba za vlasy z močiara spolu s koňom. Využil na to militarizáciu ekonomiky. Obrovský vojenský rozpočet, všemožné rozhovory o kozmických vojnách, Strategická obraná iniciatíva, atď. Bol to dosť cynický a, úprimne povedané, pochybný ťah. Je však treba uznať, že s jeho pomocou sa Amerike podarilo urobiť skok v oblasti elektroniky, nových komunikačných prostriedkov atď. Existuje určité pokušenie vytiahnuť ekonomiku aj dnes s pomocou tých istých vojenských technológií. Vojensko-priemyselný sektor, podľa niektorých konšpiračných verzií, periodicky likviduje staré zásoby zbraní (vyvolávajúc vojny) nato, aby dostal nové objednávky zbraní. Je to pre nich ešte aj spôsob ako zbohatnúť. Ale v podstate to môže poslúžiť aj ako makroekonomický nástroj.

Je pravdepodobné, že nás teraz čaká veľká nezamestnanosť… Už začala rásť! Ešte v septembri mi môj známy, ktorý pracuje v reklame, hovoril, že im o tretinu pokleslo množstvo objednávok. Tento trh sa jednoducho scvrkáva neskutočnou rýchlosťou. Už sa začalo prepúšťať v mnohých novinách a časopisoch, na televíziách, pretože odchádzajú zadávatelia reklamy. Už sa objavujú nezamestnaní novinári, ani nehovoriac o finančných analytikoch. Tí to schytali ako prví. V ďalšej fáze budeme svedkami prepúšťania vysoko plateného personálu strednej úrovne riadenia. Počas posledného roka títo ľudia dostávali veľmi dobré platy. Známa výskumná a consultingová spoločnosť McKinsey, napríklad, tu, v Rusku, platila odborníkom dokonca viac ako v USA. Mali platy na úrovni 10-15 tisíc eur mesačne – a táto vrstva už pozostávala z desaťtisícov a možno aj státisícov osôb. Títo ľudia buď prídu o prácu, alebo ich požiadajú, aby sa uskromnili – zmierili sa s platmi 3 tisíc euro, kým kríza nepominie.

Ale títo ľudia si zvykli žiť vychádzajúc z 15-tich tisíc. To znamená, že si zobrali aj tomu zodpovedajúce hypotéky. Také hypotéky znamenali zodpovedajúce veľkosti bytov. U nás sa, na rozdiel od Spojených štátov, nedá založiť byt, za ktorý ešte nie je splatená hypotéka, aby sme si zobrali novú pôžičku. Aké môžu byť splátky za byty s takou rozlohou? Žiadne 3 tisícky eur mesačne už neumožnia ich splácať. To znamená, že je nevyhnutný default hypotekárnych úverov. Ale banky predsa nehnuteľnosti tiež nepotrebujú, pretože budú klesať na cene, takže ich budú predávať. A tým ešte viac urýchlia pokles cien nehnuteľností. V dôsledku toho nevyhnutne dôjde ku kríze v stavebníctve. Existuje taktiež obrovské množstvo nedostavaného a nepredaného bývania. Teraz developerské a stavebné spoločnosti už v rade prípadov ponúkajú 30-percentné zľavy. Nenápadne ponúkajú dosť veľké zľavy, aby sa zbavili týchto bytov. Už existujú informácie, že za týždeň v strednej triede bývanie lacnie o 5%. Vieme, že počas posledných piatich rokov sa minimálne 40% bytov kupovalo s investičnými zámermi. Ľudia čakali na ak akýsi vrcholný bod. Ak začne klesanie cien, všetky tieto byty sa budú ponúkať na predaj. Je to ako v horiacom divadle: všetci naraz sa vrhajú k východu z horiacej sály a začína tlačenica. Pretože všetci vedia: buď vyjdeš ako prvý alebo nevyjdeš už nikdy. Prirodzene, sami „zhodia“ trh ešte viac. To znamená, že prišiel koniec developerov, pretože v poslednom čase stavali navyše na úver. Mnohé developerské spoločnosti nemajú splatené úvery za miliardy dolárov. Čím budú uhrádzať úvery za podmienok poklesu dopytu? Budú prepúšťať robotníkov, ktorí prevažne boli gastarbeiteri. A to už je pálčivý sociálny problém, ľudia si totiž potom robotu už nenájdu. Bude treba zorganizovať ich transport naspäť do domoviny a ak nie, nevyhnutne nás čaká nárast pouličnej kriminality.

– Je to potenciál tej istej „oranžovej hrozby“?

– Nie, zdá a mi, že to nie je „oranžová“ hrozba. Nie je známe, aké to bude mať následky. Nasledovať bude reťazová reakcia. Zoberme si celú sféru služieb, moskovský biznis. Tento sektor v Moskve obzvlášť prekvitá. Otvorilo sa obrovské množstvo reštaurácií, kaviarní, ale v piatok večer sa nikam nedalo dostať – vždy praskali po švíkoch. Všade boli tabuľky „obsadené“. Teraz uvidíme, ako sa začnú zatvárať, ako začnú prepúšťať personál atď. To je ekonomika - všetko v nej so všetkým súvisí. Potom, v ďalšej etape, vysvitne, že táto prvá úroveň je najviac nadbytočná, а potom, keď tisícky ľudí stratia zdroje príjmov alebo vôbec úplne prídu o prácu, zníži sa aj kúpyschopný dopyt. To znamená, že sa bude menej kupovať oblečenia, ľudia prejdú z delikates na jednoduchšiu stravu. Dopyt na takéto výrobky tiež začína klesať. Potom začne pokles dopytu na automobily, pretože tých je ľahšie sa vzdať. Tomuto sa hovorí vír recesie. Teraz sú v šoku naši metalurgovia, pretože v priebehu posledných mesiacov si Čína nekúpila ani tonu ocele.

– V Číne je hádam tiež kríza?

– Kríza nie je v Číne, ale v Spojených štátoch. Čína do veľkej miery potrebovala oceľ kvôli USA, sama má síce mohutný metalurgický priemysel, ale keďže vyrábali množstvo produktov, ktoré potom od nich kupovali Spojené štáty, nestačila im vlastná oceľ a preto ju kupovali od Ruska. Teraz však Čína prestala od nás kupovať oceľ. Amerika totiž prakticky zamrazila všetky tieto zahraničné dodávky. V Číne preto už väčšina tovární „stojí“, sú tam samé mnohomiliónové straty, každý týždeň. Iba počas novembra v Číne skrachovalo 50 tisíc malých a stredných podnikov.

Okrem toho existujú indexy, ktoré opisujú cenu prenájmu lodí na prevážanie veľkých nákladov – tankerov, lodí na prepravu suchého nákladu. Ceny prenájmu poklesli o 90% (!) od apríla. To znamená, že dopyt na prepravu klesol! Pretože klesol cieľový dopyt. Je to strašná vec, pred tým bol trh veľmi vyťažený. Ceny sa nadhadzovali. Teraz poklesli desaťnásobne a môžeme si domyslieť, čo to znamená.

Dobre na túto tému hovorí Alexander Nikolajevič Anisimov: je treba sa pozerať na reálne ukazovatele. Všetky manipulácie s číslami, so štatistikami – je treba ich dlho skúmať, kým človek príde na to, čo sa tam skutočne deje. Začala recesia v USA teraz, alebo pred rokom? To závisí od toho, ako zrátame infláciu, pretože HDP sa počíta v aktuálnych cenách, а až potom sa určuje deflátor. Akú infláciu človek vypočíta, také makroekonomické ukazovatele dostane. Ak znížite infláciu, dostanete vysoké tempo rastu. V našej knihe, ktorú sme napísali spolu s Chazinom, sme už v roku 2001 začali rozprávať o manipulácií s využitím takzvaných hedonických indexov (hedonic price index). Predpokladajme, že počítač za rok zdražel, ale narástla mu veľkosť pamäte, má lepší výkon, lepšiu grafickú kartu atď. Z toho vyplýva, vychádzajúc z logiky používania hedonistických indexov, ak to prepočítame na jednotku výkonnosti, nedošlo k zvýšeniu ceny, ale k jej zníženiu. Je tu však veľké zavádzanie: veď ak používaš počítač ako písací stroj, v skutočnosti ti môže byť ukradnuté, aký má výkon. Keď sa na tento zlepšený výkonnejší počítať viaže aj nový výkonnejší Windows, ktorý si vyžaduje stále viac a viac zdrojov, nepracuje sa ti kvôli tomu rýchlejšie. Každý rok v USA dynamiku rastu čoraz viac a viac odvetví začínajú vypočítavať podľa týchto hedonistických indexov cien. Napríklad medicínske služby atď. Narastá cena služieb zubára, a vám hovoria, že v skutočnosti služby zlacneli – lebo vraj sú teraz efektívnejšie prostriedky proti bolesti, stomatologické kreslo je teraz ergonomickejšie...

Anisimov má pravdu. Pozrime sa na reálne ukazovatele, obzvlášť na tie, kde existuje veľmi vysoká úroveň korelácie s reálnou dynamikou HDP. Preprava tovarov predstavuje jeden z takýchto korelačných ukazovateľov. Kým štatistický úrad počíta, kým maskuje realitu, kým sa dopátrame toho, ako je to naozaj, to ešte potrvá, a preprava – to je reálny indikátor. A tento indikátor ukazuje, že situácia je v skutočnosti už veľmi zlá a zrejme budúci rok budeme musieť čeliť recesii veľmi veľkého rozsahu.

– Je známe, že v USA už v roku 2005 začala kríza platov. Už vtedy tam začali hovoriť o kríze.

– To sa dá interpretovať rôzne, ale ak máme hovoriť o ukazovateľoch reálnej výšky platov v Spojených štátoch, svoje maximum platy dosiahli v roku 1968. Odvtedy úroveň reálneho platu v USA už iba klesá. Také lokálne alebo stredne dlhé minimum dosiahol približne okolo rokov 1991–1993. Počas boomu 90-tých rokov plat skutočne stúpal, ale nedostal sa na úroveň 1968, zostal stále približne o 25% nižšie, а teraz sa obrátil opäť smerom nadol. Inak povedané, reálny priemerný plat v USA je približne o tretinu nižší, čo do svojej kúpyschopnosti, než aká bola v roku 1968. Vtedy bol skutočný „zlatý vek“ Spojených štátov. Preto doteraz velebia Kennedyho - v ich vedomí zostal ako pomník. Úroveň daní z príjmu v USA na začiatku 60-tých rokov bola ohromujúca. Škála daní bola, pravdaže, progresívna. Prirodzene, nie plochá – taký bordel ako u nás nebol nikde. Ale stúpajúca: čím viac zarábaš, tým viac dávaš štátu. Bol to „reálny socializmus“. Posúďte sami: váš súkromný zisk, prevyšujúci 1 milión dolárov ročne, bol zdaňovaný podľa sadzby 87,5%, a ak to bolo viac ako 2 milióny – 92,5%. Teda z každého ďalšieho dolára, ktorý ste si zarobili po zarobení druhého milióna za rok, vám ponechávali 7,5 centov а 92,5 centa smerovalo do Federálneho rozpočtu USA. V tom čase boli vysoké dane aj na zisk korporácií. Ale zato v tom istom čase sa objavilo sociálne trhové hospodárstvo, „kapitalizmus s ľudskou tvárou“ – bezplatné vzdelanie, zdravotníctvo, vytvorenie rýchlej Záchrannej služby. Záchranka, mimochodom, bol vynález Sovietskeho zväzu – na Západe neexistovala. K tomu si pridajte ešte odbory. V tom čase nebola postindustriálna ekonomika, ale industriálna, preto odbory zahŕňali väčšiu časť zamestnancov v Spojených štátoch. Takto človek, ktorý prišiel o prácu, v období krízy okrem podpory od štátu dostával extra podporu ešte aj od odborov. To aj bol American Dream – stelesnený amerických sen, keď muž mohol pracovať sám, žena nemusela pracovať, bolo možné splodiť aj štyri deti, mať dve autá, obrovský dom, všetky deti dávať do súkromných škôl.

Táto úroveň je dávno nedosiahnuteľná. Mnohí ľudia v USA počas 90-tých rokov museli pracovať v troch zamestnaniach, aby dokázala zabezpečiť rodinu. Povedzme, predstaviteľ strednej triedy dve hodiny pred začiatkom hlavnej práce bol nútený umývať dlážku v nejakej kancelárii alebo v obchodnom dome, a po robote si zo dve hodinky privyrábať ako barman počas „špičky“, keď si bežný barman sám nevystačí so záplavou klientov. Podľa slov amerického ekonóma Alexa Bayera, ktorý mi to rozprával, to bola typická situácia. A to aj pritom, že ženy začali pracovať a zarábať, ale ani ich platy úplne nedokázali kompenzovať tie straty, ku ktorým došlo celkovo. Preto rodinný zisk klesá. A tento proces sa začal už dávno. Čo ho kompenzovalo v poslednom čase? Počas posledných rokov Američania prestali šetriť peniaze. Je to krajina, ktorá aj dovtedy žila z úverových mechanizmov, ale počas posledného desaťročia poklesla norma osobných úspor, teda pomer osobných úspor a príjmov. Stala sa z neho záporná hodnota. Počas posledných rokov je to mínus 1,5%. Ľuďom sa darí míňať viac, ako zarábajú а to, čo si ušetria je z hľadiska makroekonomickej analýzy, zdroj pre investície. Existuje fond utrácania a existuje fond sporenia. Ak je krajina uzavretá, je to jediný zdroj investícií, dokonca vrátane investícii na zachovanie existujúceho výrobného potenciálu prostredníctvom amortizácie. Už dávno to nemajú. Už pol druha desaťročia žijú v podmienkach úplnej závislosti od injekcií medzinárodného kapitálu. Všetko to, čo si neušetria sami, nekonečné napchávanie brucha, – to všetko im kompenzuje ostatné ľudstvo, ktoré naďalej považuje dolár za spoľahlivý investičný nástroj. Dovtedy, kým si budeme kupovať tieto dlhy, aj budú žiť nad svoje možnosti.

Dnes medzinárodná deľba práce vyzerá nasledovne. Čína – to je svetová továreň, а Amerika, to je svetový žalúdok. A export, ktorý poskytujú Spojené štáty sú cenné papiere, ktoré vyvážajú výmenou za reálne tovary, ktoré sa teraz vyrábajú výlučne v Číne. Čo sú to „americké džínsy“? Pojem zostal, ale americké džínsy už neexistujú posledných desať rokov. Posledná fabrika Levi Strauss, ktorá šila džínsy v USA, bola zatvorená v roku 1998. všetky tieto džínsy sú teraz indickej, indonézskej, vietnamskej, čínskej – akejkoľvek výroby. Američania už nešijú ani len spodné prádlo. Tretina HDP USA sú finančné služby.

zdroj: http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=614&c=Andrej_Kobiakov__Vtahuje_nas_vir_recesie_